Diskusia
o výhodnosti či nevýhodnosti sporenia v druhom pilieri nemá konca.
Bohužiaľ sa však obyčajne obmedzuje na výpočty a prehliada niektoré
zásadné aspekty dôchodkového zabezpečenia.
K zložitej otázke výhodnosti druhého piliera pristúpila
vláda s banálnou ľahkosťou. Premiér Fico, ministerka Tomanová
a riaditeľ Sociálnej poisťovne zvolili spôsob populistický, zameraný na
financie, bohužiaľ bez zverejnenia podložených argumentov. Pravdepodobne sa
pozreli na štatistiku miezd v slovenskom hospodárstve a vyšlo im, že
dostatočne veľa ľudí má mzdu pod 29 000 Sk. Ich účasť v prvom pilieri
by hrozbu nesolventnosti na pár rokov zažehnala.
Možno analyzovali hlbšie, a skutočne počítali výnosy.
Avšak na vykonanie týchto kalkulácií treba odhadnúť niekoľko zásadných
premenných, ako je rast ekonomiky, miezd či infláciu. Je jasné, že výsledok
výpočtov je nutne ovplyvnený želaným výsledkom, ktorý chceli naši analytici vo
výpočte dosiahnuť. No aj keby boli zástancovia prvého piliera čo ako objektívni,
výsledok ich výpočtov nemôže stačiť na rozhodnutie o tom, či ostať
v druhom pilieri.
Hodnota, resp. význam sporenia má pre sporiteľov aj rozmery,
ktoré sa nedajú tak ľahko kvantifikovať. Nie je to len možnosť dedenia úspor,
patrí sem napríklad aj možnosť (nie záruka) dosiahnuť vyššie zhodnotenie, ako
možno očakávať od prvého piliera. Tieto faktory sa do vzorca vložiť nedajú. O objektívnejšie
určenie výhodnosti sa snaží vládny Inštitút finančnej politiky. Nezameriava sa
na finančnú výhodnosť, pri hľadaní odpovede pokladá aj otázky týkajúce sa
vnímania rizika, či zdravotného štýlu. Výsledkom nie je hodnota, ale
odporučenie.
Je to iste vhodnejší prístup – do rozhodovania vstupujú aj
nemerateľné parametre a hodnotenie zohľadňuje individuálne preferencie. Ale aj
táto dôchodková kalkulačka má svoje muchy. Odhliadnuc od toho, že niektoré
otázky sú ťažko zodpovedateľné aj pre odborníkov, nie to laikov (napríklad
o rýchlosti konvergencie slovenskej ekonomiky), predsa len je veľká váha
výsledku postavená na jednej premennej – veku. Kalkulačka tak 42 ročnému
človeku s príjmom 100 tisíc korún mesačne odporučí ostať v prvom
pilieri. O rok mladšiemu zamestnancovi už odporučí sporenie.
Je zrejmé, že naformulovať plynulé prechody
sporenia/poistenia je ťažké, ak nie nemožné. Avšak práve tento malý modelový
príklad, v ktorom viac ako príjem rozhoduje vek, vypovedá o tom, že aj tento
objektívnejší test je ovplyvnený hodnotami zostavovateľov. Museli si položiť
otázky – mal by človek s nadštandardnými príjmami využívať štátom
garantovanú formu dôchodkového poistenia? Mal by štát vyplácať dôchodky ľuďom,
ktorí si pravdepodobne počas života nasporia viac, ako dostanú
v dôchodkových dávkach? Mal by štát o dvadsať rokov neskôr zaťažovať
odvodmi pracujúcich, aby sa vyskladali na vysoký dôchodok 42 ročného manažéra,
keď už dnes sa na najvyšší dôchodok musia skladať šiesti pracujúci
s priemernou mzdou? V inštitúte zrejme všetky tieto otázky
zodpovedali kladne.
Vyjadrili tým názor, že aj úspešní majetní ľudia v modernej
spoločnosti by mali byť súčasťou schémy dôchodkového poistenia. Možno nie
zámerne, ale je to v súlade s politickým presvedčením dnešnej
koalície.
Tá nevidí občana, ktorý je zodpovedný za svoje rozhodnutia a
verejné zdroje čerpá v nevyhnutnom množstve v prípade núdze. Občana
nepovažuje za člena rodiny, komunity, ale za stavebnú jednotku štátu, ktorú si
k sebe neoddeliteľne pripútava pupočnou šnúrou finančných tokov.
Tlak na vstup do prvého piliera vyjadruje presvedčenie, že
nezávislosť a samostatnosť nie sú hodnotami, ktoré by spoločnosť mala
pestovať. Preferuje víziu spoločnosti, v ktorej sa o dôchodok človek
začne starať až pri prvej ceste na poštu po jeho výplatu. Tento rozmer diskusii
o dôchodkoch zatiaľ chýba. Obmedzuje sa na počítanie, v ktorom
pilieri dostane dôchodca o 100 korún viacej. Pritom nás čaká veľká novela zákona o sociálnom
poistení. Snáď prebehne dôkladná diskusia a pri príprave novely sa
zodpovedne odpovie aj na tieto otázky.
Radovan Ďurana
INESS
