Ani úplné zverejnenie
zmluvy s ČEZom by nezmazalo chýbajúci tender na partnera projektu novej
jadrovej elektrárne. Napriek tomu štát musí odkryť karty, píše v článku
pre SME dňa 4.6. 2009 Radovan Ďurana z INESS.
Post strategického partnera v projekte novej jadrovej
elektrárne získal ČEZ bez súťaže. Teda aspoň tej oficiálnej.
To, že v podpísanej zmluve je tretina textu začiernená, je
už len pokračovaním hry, v ktorej je verejnosť odsúdená do úlohy štatistu, od
ktorého sa očakáva akurát aplauz heroickým výkonom politikov a uhradenie
faktúr.
Žiaľ, výstavba jadrových elektrární je príliš lákavým sústom
na to, aby ho politici nechali voľnej trhovej súťaži. Od výstavby prvého
komerčného reaktora sa tieto veľké projekty stali nástrojom získavania moci a
vplyvu tak samotných politikov, ako aj lobujúcich energetikov.
Raz sú to čisto finančné záujmy, inokedy sa výstavba
jadrovej elektrárne stane nástrojom politického boja s dlhodobými následkami
(pozri zákaz výstavby v Rakúsku či koniec jadra v Nemecku).
Hoci je jadrová elektráreň technologickým zázrakom s
minimálnymi doteraz preukázanými dosahmi na životné prostredie, v trhovej
súťaži dostala málo príležitostí dokázať efektivitu celého procesu od výstavby
cez prevádzku až po uzatvorenie. Do jej života od prvého náčrtu vstupujú
politici, ktorí jej buď hádžu polená pod nohy, alebo sú ochotní zdaniť občanov
krajiny často bez ohľadu na cenu, len nech už tá jadrová elektráreň stojí.
A tak nie je prekvapením, že s výnimkou dostavby Mochoviec
vystupuje štát buď ako majoritný vlastník, alebo ako poskytovateľ dôležitých
záruk vo všetkých súčasných projektoch výstavby jadrových elektrární v Európe.
Podobnosť sa končí pri podiele
Nie je teda ničím výnimočným 51percentný podiel štátneho
Javysu v novom projekte, rovnako je to v bulharskej elektrárni v Belene či v
rumunskej Cernavode, hoci tam sa pôvodne uvažovalo s minoritným podielom. Pri
výške štátneho podielu sa však podobnosť s Bulharskom končí.
Bulhari najprv spravili tender na dodávateľa technológie.
Česká Škoda s Westinghausom (dodávatelia do Temelína) neuspela v súťaži s
ruským Atomstrojexportom. Potom sa uskutočnil tender na hlavného partnera
projektu. V užšom finále zvíťazil nemecký RWE pred belgickým Electrabelom. Dva
reaktory by mali stáť štyri miliardy eur. S podpisom zmluvy boli zverejnené aj
parametre investície, súkromný investor sa zaviazal vložiť 1,3 miliardy eur,
poskytnúť úver na 300 miliónov a ako odmenu vyplatiť štátnej energetickej firme
500 miliónov eur.
Na rozdiel od Bulharska bolo v Rumunsku víťazov hneď šesť.
Rozdelili si medzi seba 49percentný vlastnícky podiel, medzi nimi je dokonca
aj jeden z hlavných spotrebiteľov, Arcelor Mittal. Štátna firma preinvestuje
dve miliardy eur, zvyšok pôjde na účet ostatných investorov.
Na plecia poplatníkov
Očakávať presné cenové odhady v slovenskom prípade v tejto
chvíli nie je možné, veď nie je jasné ani len to, aký výkon by mala elektráreň
poskytovať a ani to, či sa bude stavať spolu s ČEZ-om.
Zmluva štandardne obsahuje opciu pre ČEZ s možnosťou
odstúpenia od projektu, ktorý sa nebude uberať dohodnutým smerom. Zo zmluvy by
však určite mali byť zverejnené formy vkladu štátu do projektu a štátom
poskytované záruky. Ich prípadné plnenie pôjde na plecia daňových poplatníkov,
ktorí by mali vedieť, na čo ich vláda zaviazala.
Absencia tendra na hlavného partnera projektu je iste
negatívom, ktoré by nezmazalo ani úplné zverejnenie zmluvy. Na druhej strane
prítomnosť politického vplyvu vo výstavbe je v tomto prípade oveľa väčším
rizikom, ako možné úspory z toho, že elektráreň postaví komerčne riadená česká
či francúzska pološtátna firma. Možno by sa žiadalo povedať, vďaka aj za ten
ČEZ, však vláda sa mohla rozhodnúť postaviť vo vlastnej réžii celú elektráreň.
Radovan Ďurana
INESS
