Oficiálne štatistiky v USA a v najväčších
európskych ekonomikách potvrdili v treťom štvrťroku rast hrubého domáceho
produktu oproti predchádzajúcemu štvrťroku. Recesia je teda papierovo za nami a
do dverí sa tlačí optimizmus.
Po vyše roku takmer výlučne negatívnych ekonomických správ
sa nemožno čudovať chuti radovať sa aj z drobností. Ľudia sú už krízy prejedení
a konečne chcú počuť o tom, ako politik po urputnom a vôbec nie lacnom boji
konečne zdolal stohlavého krízového draka. Optimistické naladenie a
predvianočná nákupná atmosféra však nemusia zodpovedať ekonomickej
realite okolo nás.
Pozitívne čísla HDP, asi jediný ekonomický indikátor
vykazujúci naozaj pozitívne hodnoty, boli totiž vybojované za vysokú cenu,
ktorú skôr či neskôr zaplatíme. Šrotovné v USA, Nemecku, na Slovensku alebo
oprava historických pamiatok vo Francúzsku síce na chvíľu nafúknu štatistiky,
no tieto programy sa nutne raz musia skončiť, a potom bude musieť vozík
ekonomiky ťahať opäť iba somárik súkromnej sféry. A ten stále nie je v dobrom
stave. Americký spotrebiteľ musí šetriť, britský zbankrotoval, európsky nikdy
veľmi nerozhadzoval, čínsky je stále príliš chudobný a ten japonský je v kóme.
Nezamestnanosť ďalej rastie a banky sa bezradne pozerajú na obrovské straty vo
svojich súvahách. Nákladné vládne stimuly kradnú peniaze súkromnej sfére a
prinášajú prísľub vysokých daní, čo oslabuje chuť investorov púšťať sa do
nových projektov. Peniaze „zadarmo“, ktoré púšťajú do sveta centrálne banky,
nafukujú všakovaké nové bubliny a aj vďaka nim sú napríklad akcie po ročnej
recesii a takmer neexistujúcich ziskoch z hľadiska historických priemerov
paradoxne nadhodnotené.
To, že optimizmus týkajúci sa budúceho vývoja svetovej
ekonomiky a dôvera v stabilitu finančného systému sú tak trochu predstierané a
investori v hĺbke duše údajnému obratu zatiaľ príliš neveria, nedávno preveril
Dubaj. Nejednému americkému bankárovi musel na Deň vďakyvzdania zabehnúť
sviatočný moriak, keď si na svojom smartphone prečítal správy o tom, že
dubajská štátna investičná spoločnosť Dubai World oznámila neschopnosť splácať
svoje záväzky. Chuť do jedla v ten deň stratili určite vedúci predstavitelia
americkej banky Citigroup, ktorá po tom, ako ju pred krachom svojimi peniazmi
zachránili americkí daňoví poplatníci, požičala v decembri 2008 práve Dubaju 8
miliárd amerických dolárov. No nedali by ste peniaze na také perspektívne
projekty, ako je halové lyžovanie v jednom z najteplejších miest na svete,
umelé nákladne vybudované pieskové ostrovy v tvare paliem len pár kilometrov od
úplne prázdnych plání či drahé superluxusné hotely v strede ľudoprázdnej
púšte?
Ohrozených je asi 60 miliárd dolárov, pričom najviac Dubaju
napožičiavali údajne európske banky. Fakt, že 60 miliárd, čo je len 1,8
percenta odhadovaných strát svetových finančných inštitúcií z krízy, vystrašilo
trhy a stalo sa správou číslo jeden, naznačuje, že to so svetovým finančným systémom
stále nie je úplne v poriadku. Pritom centrálne banky ešte ani nezačali
pacientovi odoberať barly extrémne nízkych úrokových sadzieb a množstva nových
peňazí. Európska centrálna banka o tom zatiaľ iba hovorí a tá americká sa
tvári, akoby tu nulový úrok pre finančné inštitúcie už mal byť naveky.
Nie, ešte to nemáme úplne za sebou. Finančný armagedon, aký
sme zažili koncom roku 2008, keď Bill Gross, šéf najväčšieho dlhopisového fondu
na svete, volal z práce domov manželke, nech okamžite vyprázdni všetky ich
bankové účty, je bohužiaľ ešte stále jedným z možných scenárov.
Zlato – zlé svedomie centrálnych bankárov – svojimi
historickými cenovými rekordmi iba súhlasne prikyvuje hlavou.
Juraj Karpiš
Autor je analytik INESS.
.týždeň,
číslo 49/2009, 7.12. 2009
