Minister školstva ohlásil zámer zaviesť povinnú predškolskú dochádzku pre deti od troch rokov. Na obhajobu tohto plošného a povinného opatrenia zverejnilo ministerstvo len jednu tlačovú správu. V nej sa nachádza množstvo tvrdení, ktoré sú nepresné a neobstoja v kritickej diskusii. V tomto texte popíšem tri skupiny dôvodov, prečo je navrhované rozširovanie povinnej školskej dochádzky nesprávna verejná politika a v závere sa pozrieme, ako by to dalo robiť inak, lepšie.
Problematická realizovateľnosť a účinnosť
Zníženie veku povinnej dochádzky ministerstvo obhajuje predovšetkým potrebou zlepšiť predškolskú dochádzku detí zo znevýhodneného prostredia. Problém s touto predstavou je, že štát nedokázal zabezpečiť dostatočnú kapacitu materských škôl a základných škôl ani štyri roky po tom, ako znížil vek začiatku povinnej dochádzky zo šiestich na päť rokov. Desiatky základných škôl v oblastiach s vysokým podielom detí zo znevýhodneného prostredia fungujú v dvojzmennej prevádzke. A kapacity sú tam nedostatočné aj v mnohých materských školách.
Samotné ministerstvo priznáva, že na Slovensku bude chýbať približne 1000 nových učiteliek v škôlkach. To nemusí vyzerať ako vysoké číslo, problém ale je, že tento nedostatok bude koncentrovaný vo vybraných oblastiach a o to náročnejšie ho bude odstrániť.
Navyše aj keby sa časom podarilo vyriešiť problém s kapacitou, neznamená to automaticky vyriešenie dochádzky detí zo znevýhodneného prostredia. Najlepšie to vidno na základných školách, ktoré čelia vysokej miere absencií a záškoláctva. Samotné ministerstvo školstva to priznáva svojou nedávnou snahou sprísniť pravidlá ospravedlňovania absencií. Tento problém sa však nedarí vyriešiť, hoci základné školy majú v očiach rodičov vyššiu autoritu než materské školy a deti v nich sú staršie a samostatnejšie. Ak dnes títo rodičia nedohliadajú na dochádzku svojich sedemročných školo-povinných detí, prečo by tak mali začať robiť so svojimi trojročnými škôlko-povinnými deťmi?
Vo výsledku sa tak môže stať, že ministerstvo uvalí nové, plošné povinnosti na 120 tisíc rodín, ktoré mnohým rodinám z väčšinovej populácie skomplikujú život a pôjdu proti ich predstave o správnom detstve a zároveň sa nepodarí vyriešiť problém dochádzky detí zo znevýhodneného prostredia.
Otázna opora vo výskume
Ministerstvo školstva vo svojej tlačovej správe uvádza, že: „Výskumy potvrdzujú, že kvalitné vzdelávanie od troch rokov rozvíja myslenie, emocionálnu inteligenciu a znižuje riziko školského zlyhania.“ Toto tvrdenie však vychádza z neaktuálneho a neúplného výkladu súčasného vedeckého konsenzu v oblasti predškolského vzdelávania.
Výskumy z posledných rokov výrazne spochybnili pôvodné optimistické závery o vplyve predškolského vzdelávania na neskoršie výsledky detí. Viaceré nedávno publikované renomované štúdie, využívajúce experimentálny prístup, ukazujú zmiešané, nulové alebo dokonca negatívne dopady predškolského vzdelávania. A to predovšetkým ak ide o vzdelávanie, ktoré je plošné, povinné a zamerané na zlepšovanie akademických zručností v ranom veku detí.
V novej publikácii s názvom „Mýty o škôlkach: viac neznamená vždy lepšie“, sme spísali prehľad najnovších výskumov, ktoré dokumentujú posun odborného konsenzu vo vnímaní prínosov predškolského vzdelávania.
Ak nejaké výskumy potvrdzujú prínosy intervencií, ide skôr o kvalitné, individualizované a komplexné služby pre veľmi malé deti už od narodenia, ktoré zahŕňajú aj rodičov a poskytujú ich neziskové organizácie, ako napríklad Cesta von a jej program Omama. Ak chce ministerstvo školstva uplatňovať vo verejnej politike prístupy založené na dôkazoch, malo by hľadať spôsoby, ako cielene podporiť tieto organizácie a projekty a odstrániť prekážky brániace ich rozširovaniu.
Západná civilizácia je postavená na individuálnych slobodách
V slobodnej spoločnosti majú ľudia právo rozhodovať o tom, ako, kedy a kde budú tráviť svoj čas. Zásahy do individuálnej slobody sú akceptované len vo výnimočných prípadoch, akými sú napríklad odsúdení zločinci, ktorým je v rámci trestu odňatá sloboda. Podobná výnimka sa v minulosti uplatnila aj pri deťoch vo forme školopovinnosti. Akademici dnes diskutujú, do akej miery išlo o snahu zabezpečiť vzdelávanie pre všetkých a do akej miery o pokus panovníkov zabezpečiť si poslušnosť širokých más.
Bez ohľadu na to, ktorá interpretácia sa ukáže ako správna, s rozširovaním tejto výnimky z individuálnej slobody by sa nemalo zaobchádzať ako s bežným nástrojom verejnej politiky. To platí najmä v situácii, keď existujú vážne praktické a teoretické dôvody domnievať sa, že táto politika neprinesie proklamované ciele.
Dôkazné bremeno leží na štáte a politikoch, aby presvedčivo preukázali, že takýto zásah do individuálnych slobôd prinesie výrazné a jednoznačné prínosy bez vážnych negatívnych dopadov na životy bežných ľudí. To sa nestalo, naopak niektoré upresnenia vyvolávajú vážne otázky ohľadom implementácie tohto opatrenia.
Napríklad Minister vysvetlil, že rodičia trojročných detí budú mať možnosť požiadať o individuálnu formu vzdelávania, ale „iba ak to bude v záujme dieťaťa“. Čo to znamená nevieme, ale minister upresnil, že rodič bude musieť požiadať o povolenie riaditeľa materskej školy. A čo, keď riaditeľ bude viac preferovať finančne zdroje plynúce z dochádzky trojročného dieťaťa do škôlky pred záujmom matky a otca vychovávať svoje dieťa doma?
Cielené politiky priamo v teréne
Keď sa pozrieme na domáce a zahraničné policy dokumenty k predškolskému vzdelávaniu, tak v nich nenájdeme odporúčania na rozširovanie povinnej predškolskej dochádzky a už vôbec nie na deti vo veku troch rokov. Napríklad najnovšia policy štúdia OECD z roku 2025, ktorá explicitne rieši „Znižovanie nerovností investovaním do vzdelávania a starostlivosti v ranom veku detí.“ nehovorí nič o zavádzaní alebo rozširovaní povinnej predškolskej dochádzky. Podobne tak nerobí ani analytický útvar samotného ministerstva školstva, ktorý v roku 2023 publikoval analýzu na tému predškolského vzdelávania so zameraním na deti zo znevýhodneného prostredia.
V odporúčaniach medzinárodnej a domácej odbornej literatúry sa najčastejšie spomínajú politiky, ktoré pomôžu odstrániť všetky finančné aj nefinančné prekážky brániace chudobným rodinám, aby posielali svoje deti do škôlok. Verejné škôlky na Slovensku sú oficiálne zadarmo, ale rodičia troj- a štvorročných detí musia každý mesiac platiť stravné, rôzne neformálne poplatky a niekedy aj dopravu. Takto sa náklady na poslanie malého dieťaťa do škôlky šplhajú na desiatky eur mesačne, čo predstavuje pre chudobné rodiny zo znevýhodneného prostredia výrazne prekážky.
Ak chce štát zvýšiť ich mieru účasti na predškolskom vzdelávaní, mal by všetky tieto finančné prekážky kompenzovať a pomôcť chudobným rodinám aj s pokrytím ďalších výdavkov, ktoré sú spojené s dochádzkou do škôlok.
Literatúra ďalej odporúča napríklad zmapovanie potrieb rodičov a zistenie dôvodov, pre ktoré neposielajú svoje deti do škôlky. Takto zisteným dôvodom môže byť napríklad jazyková bariéra, ktorej čelia rómske deti, keďže slovenčina pre nich často nie je materinským jazykom. Alebo môžu zistiť, že rodičia sami nemajú vzdelanie a preto mu neprikladajú dôležitosť ani pri ich malých deťoch. V tom prípade bude dôležitým opatrením zavedenie informačných kampaní a osvety v teréne.
Všetky tieto cielené opatrenia by mali byť testované v experimentálnom móde. To znamená, že by sme mali ich výsledky zaznamenávať a následne porovnať s kontrolnou vzorkou. To je prístup hodný verejnej politiky 21. storočia. Namiesto toho robí Ministerstvo školstva verejnú politiku štýlom 19. storočia. To znamená, verejná politika ako veľký sociálny experiment. A to je nesprávna verejná politika.
