Nalejme si čistého vína. Ekonomická situácia na Slovensku nevyzerá ružovo – deficity neklesajú, zdanenie rastie, inflácia je relatívne vysoká a pomaly začína rásť aj miera nezamestnanosti. To všetko sú však problémy, ktoré sa dajú riešiť v pomerne krátkom čase. Osekať verejné výdavky, znížiť dane a tým skrotiť infláciu a čochvíľa môže byť skôr problém nedostatok zamestnancov než pracovných miest.
Slovenská ekonomika však už dlhodobo trpí dvoma závažnými chronickými chorobami, ktoré nebude také jednoduché poraziť. Ľudia si ich príliš nevšímajú, pretože majú asymptomatický priebeh – ich negatívny vplyv zatiaľ nepociťujú. Už dnes ale vieme povedať, že aj keby sa nám ich podarilo okamžite „vyliečiť“, zaplatíme za ne nižším ekonomickým rastom v budúcnosti. Lenže my sme nezačali uvažovať ani o prvej pomoci. Naopak, robíme všetko pre to, aby sa stav pacienta ešte zhoršil.
Tými dvoma chorobami sú: chronická atrofia ľudského a investičného kapitálu na Slovensku.
Ľudský kapitál
Prosperita jednotlivcov aj celej krajiny je daná množstvom pridanej hodnoty, ktorú dokáže vytvoriť. V 21. storočí to spravidla znamená prichádzať s novými inováciami, čo sa často darí najmä tým najinteligentnejším a najvzdelanejším z nás. Preto je kľúčové takýchto ľudí identifikovať, vychovávať a lákať do krajiny. Na Slovensku však zlyhávame vo všetkých troch oblastiach.
Pri diskusiách o výsledkoch medzinárodného testovania PISA sa u nás často hovorí o relatívne nízkych priemerných výsledkoch, prípadne o silnom vplyve socio-ekonomického zázemia na výsledky najslabších žiakov. Úplne sa však zabúda na opačnú stranu spektra. A pritom podiel žiakov, ktorí dosahujú najvyššie úrovne gramotnosti, je na Slovensku výrazne nižší než v iných krajinách. Napríklad v Čitateľskej gramotnosti tvoria u nás 3 % žiakov, zatiaľ čo priemer OECD je 7 %, v Česku 8 % a v Estónsku 11 %.
Toto PISA testovanie sa realizuje na 15-ročných žiakov, ktorí končia základnú školu a nastupujú na strednú. O štyri roky z tohto už aj tak nízkeho podielu talentovaných žiakov následne približne 20 % maturantov odíde študovať do zahraničia. A opäť – odchádzajú predovšetkým tí najšikovnejší, s najlepšími výsledkami. Tento hromadný exodus ľudského kapitálu prebieha minimálne posledných 15 rokov. Ešte v roku 2001 študovalo v zahraničí okolo 6-tisíc slovenských študentov, o desať rokov neskôr to bolo už 20 až 25-tisíc a na tejto úrovni sa držíme dodnes.
Slovensko je jedinou krajinou z V4 a Rakúska, ktorá má dlhodobo negatívne saldo vysokoškolských študentov. Každý rok odíde do zahraničia približne 20-tisíc najlepších maturantov, z ktorých sa vráti len tretina až 40 %.
Táto chronická atrofia ľudského kapitálu sa už dnes prejavuje aj vo výsledkoch dospelej populácie. Z dát Medzinárodného hodnotenia kľúčových kompetencií dospelých (PIAAC) vieme, že podiel Slovákov, ktorí dosahujú najvyššie úrovne gramotnosti (4. a 5. úroveň), je len 3,1 %. Priemer OECD je pritom 11,7 %, v Česku takmer 10 % a v Estónsku až 19 %.
Investičný kapitál
Mať dobré nápady a inovácie na prosperitu nestačí. Potrebujete aj zdroje na kapitálovo náročné investície. Tie môže krajina získať v zásade dvoma spôsobmi.
Prvým je schopnosť domácností tvoriť úspory, ktoré finančné inštitúcie (banky či kapitálové trhy) premieňajú na dlhodobé investície. Takto kumulovali kapitál prvé priemyselné krajiny. Nevýhodou tohto modelu je, že trvá dlho a vyžaduje vysokú mieru úspor. Slovensko však v tomto smere zaostáva. Podľa dát Eurostatu sa priemerná miera úspor domácností za posledných 15 rokov pohybuje okolo 9 %, zatiaľ čo priemer eurozóny je 14 % a v Česku dokonca 15 %.
Druhým a pre Slovensko omnoho dôležitejším zdrojom kapitálu sú priame zahraničné investície. Pre dobiehajúce krajiny fungujú ako stroj času. Nemusia celé dekády kumulovať vlastné úspory, ale môžu okamžite využiť zahraničný kapitál a skokovo zvýšiť produktivitu práce.
Problém je, že na Slovensku sa tento stroj času pokazil. Počas poslednej dekády sme sa pre zahraničných investorov stali neatraktívnou krajinou. V rokoch 2015 až 2024 tvorili priame zahraničné investície menej ako 1,5 % HDP. V ostatných krajinách V4 boli tieto podiely približne dvojnásobné. V porovnaní s Českou republikou dosahujú priame zahraničné investície na jedného obyvateľa na Slovensku len tretinovú úroveň.
Nízky prílev zahraničného kapitálu sa následne premieta aj do celkovej úrovne investovania. Počas posledných 15 rokov sa na Slovensku investovalo výrazne menej než v okolitých krajinách V4 – dokonca menej než vo vyspelých západných ekonomikách Európy či USA. To je jasný znak nehostinného prostredia, keďže dobiehajúce ekonomiky by mali mať väčší potenciál na ziskové investície než už bohaté krajiny.
Tieto čísla sú navyše v skutočnosti ešte horšie, než sa zdá. Do celkových investícií sa totiž započítavajú aj výdavky kryté z eurofondov. Ich využitie sa však neriadi ani tak ekonomickými, ako skôr politickými požiadavkami, čo znižuje ich produktivitu. Časť eurofondov sa na Slovensku využíva na financovanie okázalej súkromnej spotreby, alebo podporu spriatelených firiem.
Čo z toho vyplýva pre našu budúcnosť
Dôvodov, prečo je dôležité hovoriť o spomaľovaní prílevu priamych zahraničných investícií a pretrvávajúcom odlive ľudského kapitálu, je mnoho, ale ja by som chcel upozorniť na tieto tri:
Po prvé, ide o robustné dáta s vysokou výpovednou hodnotou. Nehovoríme o umelo dopočítavaných štatistikách, ktoré sa dajú ohýbať (deficit, inflácia), ani o ukazovateľoch, pri ktorých sa môžeme sporiť o ich interpretáciu (HDP v parite kúpnej sily). Ide o rozhodnutia reálnych ľudí, ktorí idú s kožou na trh – o investorov riskujúcich vlastné peniaze a o ľudí, ktorí sa rozhodujú zbaliť kufre a odísť do inej krajiny.
Po druhé, ich negatívny vplyv nie je okamžite viditeľný. Ekonomická výkonnosť je silno zotrvačná. O to dôležitejšie je, aby na tento „neviditeľný“ problém ekonómovia upozorňovali včas.
A po tretie, ľudský a investičný kapitál sú fundamentálnymi zdrojmi nášho blahobytu. V knihe O pôvode prosperityvysvetľujem, prečo tomu tak je. V skratke, investície nám umožňujú využívať kapitálovo náročné spôsoby výroby, ktoré prinášajú úspory z rozsahu. A šikovní ľudia zas prichádzajú s novými nápadmi, ako zo vzácnych atómov vyžmýkať viac hodnoty. Keď sa tieto dva faktory správne skombinujú, výsledkom je ekonomický rast.
Verejná politika na Slovensku však posledné dve dekády ide proti odporúčaniam ekonomickej vedy. Politici a mnohí úradníci robia kroky, ktoré systematicky brzdia prílev nových zahraničných investícií a zároveň podporujú útek najšikovnejších ľudí z krajiny. Tým nemyslím len dvíhanie daní alebo nekvalitné verejné služby. Ale aj nestabilita, nepredvídateľnosť a pokukovanie po východných princípoch usporiadania spoločnosti, kde nevládne „rule of law“ (vláda práva) ale skôr kmeňové spôsoby založené na silnom vodcovi a jeho klike.
Najťažšie je verejnosti vysvetliť neviditeľnú postupnosť týchto zmien. Neuvidíme žiadny skokový prepad v životnej úrovne, žiadnu dramatickú udalosť, ktorá by Slovákmi otriasla. Len sa jedného dňa zobudíme, pozrieme okolo seba a zistíme, že životná úroveň v Česku, Poľsku či v pobaltských krajinách je úplne inde. Všetci nás predbehli.
