Všetci tí, ktorí od použitia zaplatených daní
očakávajú nielen efekt, ale najmä efektívnosť, museli uplynulý týždeň prehltnúť
horkú slinu. Premiér, ktorý nedávno ohlasoval šetrenie a úspory vo verejnej
správe, sa ukážkovo zaradil medzi tých, ktorí o úsporách len hovoria, ale
rozdávajú, kde môžu.
Nie že by v premiérovom rozdávaní nebol systém. Alebo že by
porušoval pravidlá. Nikto mu ani nemôže vyčítať, že rezervu nepoužíva spôsobom,
ktorý by sa od položky „rezerva“ očakával. Teda na naliehavé účely, či
humanitnú pomoc. Premiér dodržuje platnú vyhlášku, ktorú však úrad vlády zmenil
a podľa jej nového znenia nie je použitie rezervy ničím obmedzené. Správne by
teda asi malo dôjsť k premenovaniu rezervy na vreckové s jediným obmedzením, že
ho nemôže použiť pre seba. Hneď po nástupe si ho oproti Dzurindovi zvýšil na
trojnásobok, 150 miliónov (takmer päť miliónov eur) mu poskytuje bohaté
možnosti „riešiť“ po celom Slovensku problémy celospoločenského významu.
Niekto by mohol argumentovať, že dotácia na opravu strechy základnej
školy alebo plavárne nie je plytvaním. Alebo rôzne príspevky na nákup
zdravotníckych pomôcok, či organizovanie kultúrnych podujatí. Možno sú
prostriedky skutočne často použité na riešenie havarijných stavov. Problém však
je v ich nesystémovom riešení. Zatekajúce strechy sú problémom územnej
samosprávy, prípadne ministerstva školstva, ktoré nedostatočne alebo
neefektívne financuje výuku žiakov, a tak školám neostávajú prostriedky na
investície. V tejto súvislosti si spomeňte, ako premiér hneď po nástupe ušetril
prvé miliardy. Stopol všetky investičné výdavky. Namiesto toho, aby zodpovedné
rezorty školstva alebo zdravotníctva systematicky identifikovali a riešili
kapitálovú podvýživu daných subjektov, cestuje premiér po republike a zdanlivo
hasí problémy. Zdanlivo, pretože stovky ostatných zatekajúcich striech ostanú
nedotknuté, ale tie už nikto nevidí. Na druhej strane relatívne nenáročné
podmienky získania podpory z tejto rezervy komplikujú vytváranie hodnotnej
komunitnej súdržnosti. Načo zbierky, načo charitatívne akcie, keď je tu iný
ľahko dostupný zdroj financovania.
Lenže premiérova rezerva sa nekončí len na strechách a
invalidných vozíkoch. Ak sa pri ich oprave dá polemizovať o ich užitočnosti,
tak o podpore turnaja v plážovom futbale len ťažko. Hoci si poslanec Galis
myslí, že 300 000 korún (10–tisíc eur) nie je veľa, tento postoj v štýle „z
cudzieho krv netečie“ sa ma ako daňového poplatníka neplateného zo štátnych
peňazí dotýka. Navrhujem, aby si budúcoročnú podporu turnaja zabezpečil v meste
pred priorom do klobúka, aby zistil, ako dlho trvá nájsť dosť ľudí ochotných
vyzbierať sa na toto „nič“. Plážový futbal je atrakciou. Štátny rozpočet ani
daňové úrady nemáme na to, aby zabezpečovali atrakcie. Od toho sú sponzori a
súkromné subjekty, pričom osobnosti ako Tittel a Galis by s ich zháňaním nemali
mať problém. Zvolili však ľahšiu cestu.
Avšak ani v tomto prípade premiér pravidlá neporušil.
Rovnako ako ich dodržiava pri masívnej podpore výstavby nových viacúčelových
ihrísk, ktoré sú často budované v tesnej blízkosti iných ihrísk. Pravidlá
efektivity použitia rezervy totiž neexistujú.
Radovan Ďurana, Autor je analytik INESS
