Vladimír
Vaňo vo svojom komentári „Spáľ chalupu, prekonáš zimu“ spochybňuje prínosy
prípadnej monetárnej reformy spočívajúcej vo „vytvorení
nového globálneho finančného poriadku, vrátane zrušenia centrálnych bánk,
zavedenia 100-percentných rezerv komerčných bánk a návratu k zlatému
štandardu." Pozrime sa kriticky na jeho argumenty.
Ani zlatý
štandard nezabránil vzniku veľkej hospodárskej krízy
“Pokiaľ
ide o myšlienku návratu ku zlatému štandardu, je možno dobré opýtať sa, či
a ako prospel tento menový režim zámoriu v čase veľkej hospodárskej
krízy v 30-tych rokoch. Áno, aj vtedy si ekonomika trhovými silami našla
bod novej rovnováhy, súčasťou vtedajšieho „vybalancovania" však boli okrem
iného také sprievodné javy, ako vysoká nezamestnanosť (25%, nezohľadňujúc
poľnohospodárstvo).”
Áno,
zlatý štandard nezabránil Veľkej hospodárskej kríze, ale to nevyvracia prospešnosť a realizovateľnosť zrušenia centrálnych bánk a zavedenia 100%-ných rezerv (namiesto
modelu E, na ktorý sa Vaňo na začiatku textu odvoláva, je toto výhrada voči modelu B). Nie
zlatý štandard, ale neexistencia americkej centrálnej banky, ktorá sa po svojom vzniku v roku
1913 pustila do historicky bezprecedentnej expanzie peňažnej ponuky, by
predišla nutnosti masívnej korekcie v podobe globálnej hospodárskej depresie
v 30-tych rokoch. Konkrétne, v 8 ročnom období tesne pred Veľkou hospodárskou
krízou (1921-1929) narástla
efektívna peňažná ponuka podľa Murrayho Rothbarda o 61,8 %. Práve
existencia centrálnej banky umožnila úverovú expanziu nepodloženú reálnymi
úsporami aj napriek tomu, že v USA formálne existoval tzv. zlatý štandard a množstvo
dolárov nekrytých zlatom vzrástlo zo
42,1 miliárd v roku 1921 na 68,8 miliárd v roku 1929.
Dve
desaťročia po znovuzavedení sa zlatý štandard ukázal ako neudržateľný systém
Podobný
argument možno použiť aj pri Bretton Woodskom systéme. Problematickým prvkom tu
opäť nebola väzba meny na zlato, ale neochota americkej centrálnej banky toto
obmedzenie v úverovej expanzii akceptovať a nezneužívať postavenia
amerického dolára ako svetovej rezervnej meny na dosahovanie tzv. seigniorage zisku – čiže
tlačením zlatom nekrytých bankoviek nakupovať reálne služby a tovary v
zahraničí. Keď začínalo byť jasné, že Amerika si zo zlatého štandardu robí
externý zdroj financovania a že americký dolár „ je síce americká mena,
ale svetový problém“, francúzsky prezident Charles de Gaulle začal americké
bankovky vo veľkom posielať späť do USA a vyžadoval ich splatenie
v zlate. Francúzske lode plné zlata z amerického Fort Knoxu, kde
rapídne ubúdalo zásob, natoľko vystrašilo vtedajšieho prezidenta USA Richarda Nixona,
že nakoniec svetu v roku 1971 oznámil zrušenie vymeniteľnosti amerických
dolárov za zlato. Vidíte paralely s dnešnou situáciou? Čína lode po zlato
do USA posielať už nemôže, tak sa aspoň snaží americké papieriky zameniť za aktíva alebo komodity po celom svete.
100-percentné
rezervy opustili ešte Rimania
Už aj
starovekí Rimania rozlišovali medzi úverovou (mutuum) a depozitnou (depositum) zmluvou.
Kým depozitom jedna strana u druhej ukladá hmotný majetok, aby ho tá opatrovala
a chránila, pričom tento majetok musí byť neustále k dispozícii, aby bolo možné jeho okamžité vrátenie
kedykoľvek o to vkladateľ požiada, pri úverovej zmluve veriteľ zverí
dlžníkovi určité množstvo zameniteľných statkov (peniaze, pšenicu….)
a veriteľ je povinný v dopredu
dohodnutom čase vrátiť rovnaké množstvo rovnakej kvality.
A práve
tento rozdiel je v diskusii o 100% rezervách kľúčový. Ak sa banka
tvári, že s vami vstupuje do depozitného kontraktu (vaše peniaze sú vám
neustále k dispozícii), mala by držať 100% rezervy voči vašim vkladom. Ak
nedrží a z vášho vkladu poskytne niekomu úver, umelo tým zvyšuje
množstvo peňazí v obehu (úverovanému pribudli peniaze no zároveň vám žiadne
neubudli) a tieto peniaze nie sú kryté žiadnymi tovarmi alebo službami
v ekonomike. Na druhej strane ak uložíte peniaze napríklad na termínovaný
účet, kde si peniaze môžete vybrať dajme tomu až za tri mesiace, jedná sa de facto o úverovú zmluvu
a banka tieto peniaze môže požičať ďalej bez toho, aby tým zväčšila
množstvo peňazí v obehu (úverovanému na tri mesiace pribudnú peniaze, vám zas
na tri mesiace ubudnú) a nemusí voči takýmto vkladom držať žiadne rezervy.
Je pravda,
že k porušovaniu pravidla 100 % rezerv a mixovaniu úverového
s depozitným kontraktom dochádzalo už v Starom Ríme či dokonca ešte
dávnejšie. Podvodné využívanie vkladov, ktoré mali byť neustále
k dispozícii vkladateľom, na poskytovanie úverov za účelom obohatenia
správcu vkladov má totiž naozaj dlhú históriu. Rovnako staré sú preto aj známe
prípady krachov finančných inštitúcií a inflačných úverových expanzií. Ako
napríklad krach banky kresťana Callista uvedený na konci tohto textu.
V prípade
trvania na 100%-ných rezervách by finančné inštitúcie slúžili len ako
bezpečnostné schránky na úschovu úspor. Prakticky by nebolo možné poskytovať
úvery.
Túto
obavu som
už adresoval na inom mieste:
“…systém frakčných
rezerv umožňujúci komerčnej banke požičať peniaze, ktoré vložíte na svoj bežný
účet, bez vášho súhlasu a vedomia ako úver inému subjektu a zároveň
predstierať, že tieto peniaze sú vám neustále k dispozícii, je nelegitímny
a vedie k obrovským výkyvom v peňažnej ponuke, ktoré spôsobujú
hospodárske cykly. V de
Sotovom modeli E, s ktorým mimochodom nesúhlasí napríklad zástanca freebankingu George Selgin, by banky museli
držať 100% rezervy oproti všetkým účtom, z ktorých sú peniaze splatné na
požiadanie (tzv. šekovateľné vklady alebo aj vklady na požiadanie). Táto
povinnosť by sa však už netýkala napr. termínovaných vkladov alebo investičných
bánk, ktoré poskytujú úvery z peňazí, ktorých
sa na dané obdobie vkladatelia dobrovoľne zriekajú. … strašenie zmiznutím
úverovania… teda nie je na mieste. Úvery by sa poskytovali aj naďalej,
akurát nie z transakčných peňazí retailových bánk, ale zo zdrojov špeciálnych
investičných bánk, ktoré by si toto riziko mohli dovoliť alebo
z termínovaných vkladov. …Pri 100% rezervách ku bežným účtom retailových
bánk by zo systému zmizli iba úvery nepodložené reálnymi úsporami. A to nie je
žiadna tragédia ale naopak pozitívum. Ako zistili aj v Zimbabwe, pre investície totiž
nie je dôležitý počet peňažných jednotiek (mali ich trilióny) ale množstvo
reálnych úspor v ekonomike (počet ušetrených vriec pšenice na
sadenie, počet traktorov a pod.). Pritom v presadzovaní jasného
oddelenia retailového a investičného bankovníctva de Soto určite nie je
sám a zo známejších zástupcov tejto myšlienky spomeňme nositeľa Nobelovej
ceny za ekonómiu a predstaviteľa modernej makroekonómie Edward C. Prescotta, ktorý
nedávno navštívil Bratislavu.”
Otázny
tak prínos, ako aj realizovateľnosť
“Dvadsať rokov po páde socialistického modelu
riadeného hospodárstva, približne rovnaký čas po tom, čo na cestu zavedenia
špecifickej verzie trhového hospodárstva (no bez liberalizácie politického
systému) s nemalým úspechom nastúpila Čína je zrejmé, že súčasný trhový
systém (vrátane „finančného poriadku") možno nie je dokonalý, ale je tým
najlepším usporiadaním ekonomických vzťahov k akému sme sa
v hospodárskej histórii dopracovali.”
Paralela
so socialistickým modelom centrálne riadeného hospodárstva je naozaj príhodná,
hoci to pravdepodobne nebol autorov zámer. Finančný systém je totiž posledným
sektorom, kde stále funguje plošné centrálne plánovanie formou arbitrárneho
stanovenia ceny úverov v celej ekonomike monopolnou štátnou agentúrou.
Úrok nie je určený voľnou interakciou ponuky úspor a dopytom po nich, ale
radami expertov nominovaných politikmi. Neadekvátna cena úverov následne vedie
k akumulácii chýb v ekonomike, ktoré sa po prekročení určitého
kritického množstva prejavia vo forme hospodárskej recesie. Áno, návrhy na
komplexnú reformu finančného systému môžu byť zatiaľ nerealistické, no „život
je zmena“ a vážnejšia menová kríza
v USA, pravdepodobnosť ktorej je síce stále nízka no v poslednej dobe
pomerne prudko rastie, môže vytvoriť prostredie pre nové finančné usporiadania
sveta. Diskusia
o alternatívach je preto určite legitímna a nezaškodí oprášiť to,
čo sme sa o fungovaní peňazí už v histórii pomerne bolestivo naučili. Zdá sa, že komplexná globálna ekonomika trpí
obrovské škody tým, že ziskovosť jej jednotlivých projektov a finančné
plánovanie sú závislé na rozhodnutiach úzkeho okruhu akokoľvek chytrých ľudí. Samozrejme,
do budúcnosti nevidí nikto. No existuje možnosť, že aj v monetárnej politike
môže raz socializmus skončiť a návrat k súkromnej
produkcii peňazí môže prísť rovnako nečakane ako november 89.
Krach banky kresťana Callista
Kurióznym príkladom podvodného bankovníctva je
prípad Callista I., pápeža (217-222 n. l.) a svätého, ktorý, keď bol
otrokom Carpophora, jednal v jeho mene ako bankár a prijímal vklady
od ostatných kresťanov. Samozrejme zbankrotoval a pri pokuse o útek
bol chytený svojím pánom. Nakoniec bol omilostený na žiadosť tých istých
kresťanov, ktorých podviedol.
Refutatio omnium haeresium, dielo prisudzované
Hippolytovi a nájdené na hore Athos
v roku 1844 podáva veľmi detailnú správu o Callistovom
bankrote. Rovnako ako opakujúce sa krízy, ktoré postihovali Grécko, aj krach
Callistovej banky prišiel po výraznom inflačnom boome nasledovanom vážnou
krízou dôvery, poklesom hodnoty peňazí a krachom mnohých obchodných
a finančných podnikov. Všetko sa odohralo v rokoch 185 až 190 n. l.
za vlády cisára Commoda.
Hyppolitus ukazuje , ako Callistus, vtedy otrok
kresťana Carpophora, založil v jeho mene podnik a prijímal vklady
hlavne od vdov a kresťanov (skupiny, ktorej vplyv a počet členov už
narastal). Callistus si samozrejme peniaze podvodne privlastnil, a keďže
ich nebol schopný na požiadanie vrátiť, snažil sa ujsť po mori a dokonca
sa pokúsil o samovraždu. Po celej rade dobrodružstiev bol zbičovaný
a odsúdený na ťažkú prácu v doloch na Sardínii. Nakoniec bol zázračne
prepustený, keď svoj vplyv využila Marcia, milenka cisára Commoda a sama
kresťanka. O 30 rokov neskôr, v roku 217, ako slobodný človek, bol
vybraný ako sedemnásty pápež a nakoniec zomrel mučeníckou smrťou, vhodený do studne pohanmi počas verejných
nepokojov 14. októbra 222.
Teraz môžeme porozumieť tomu, prečo dokonca Svätí
otcovia vo svojich Apoštolských kánonoch nabádali bankárov , aby boli poctiví
a aby odolávali mnohým svojím pokušeniam. Tieto mravné dohody varujúce
bankárov pred pokušením a pripomínajúce im ich povinnosti boli medzi
rannými kresťanmi používané neustále a niektorí sa ich dokonca pokúsili
spätne vystopovať až k Svätému písmu.
Prebraté
z knihy Peníze,
banky a hospodářské krize od Jesus Huerta de Soto, anglická verzia tu.
