Zdravotníci dnes mlčia. Juraj Karpiš z INESS si
myslí, že zdravotníkom mohlo zalepiť ústa aj plošné zvyšovanie platov na
začiatku tohto volebného obdobia. Dôležitejší je však pravdepodobne fakt, že
počas úradovania súčasnej vlády nedochádza k takým zásadným zmenám v systéme ako
za exministra Rudolfa Zajaca, povedal pre Žurnál dňa 3.12. 2009.
Vláda Roberta Fica nemá v zdravotníctve oponentov
a robí si, čo chce. Zdravotnícke organizácie na kritiku vlády rezignovali.
Situácia, keď nespokojní zdravotníci zahádzali bývalého premiéra plášťami, sa
už tak skoro nezopakuje. A pritom súčasný premiér by si pár plášťov určite
zaslúžil.
S príchodom Ficovej vlády sa skončil aj boj komôr, asociácií
a združení o lepšie zdravotníctvo. K návrhom zákonov či
k vyhláškam nie je takmer žiadna odborná diskusia, zdravotníci, až na pár
výnimiek, majú problém vládu či ministerstvo otvorene kritizovať.
Predchádzajúca vláda pri reforme, naopak, čelila silnému odporu v celom
rezorte. Jej minister Rudolf Zajac napätie ešte vyšpičkoval vyhláseniami, že
máme prebytok zdravotníkov a na hraniciach s Ukrajinou čakajú ďalší.
Z lekárov a zdravotných sestier si urobil nepriateľov. Zdravotníci sa
zmobilizovali a nedali ministerstvu dýchať. Pripomienkovali každý zákon či
vyhlášku, dávali vyhlásenia, organizovali tlačové konferencie, protestné
zhromaždenia. Neriešenie ich platov nakoniec pred voľbami v roku 2006
vyústilo do najostrejšieho štrajku v histórii zdravotníctva. Dnes
zdravotníci, hoci sú nespokojní, mlčia.
Nie je lepšie
Prezident združenia zdravotných poisťovní Eduard Kováč hovorí, že dôvodov
letargie v zdravotníckej obci je viac. „Pri pozornom počúvaní zástupcov
stavovských a profesijných organizácií som vyrozumel, že medzi
zdravotníkmi funguje asi takáto taktika – nevydráždiť súčasných mocných – ak sa
dá, tak sa im „vopchať”, ale nie až tak, aby sa nedalo do budúcna vycúvať –
nepretrhnúť sa v aktivitách, pretože dobré voly často zapriahajú – starať
sa o svoje materiálno,” povedal. Juraj
Karpiš z Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz si myslí, že
zdravotníkom mohlo zalepiť ústa aj plošné zvyšovanie platov na začiatku tohto
volebného obdobia. „Dôležitejší je však pravdepodobne fakt, že počas úradovania
súčasnej vlády nedochádza k takým zásadným zmenám v systéme ako za
exministra Rudolfa Zajaca.“
Súčasná vláda pritom požiadavky lekárov nevyriešila a nevšíma si ich
rovnako ako predchádzajúca. Už pred dvomi rokmi politici ignorovali 21
stavovských a profesijných organizácií, ktoré spolu predložili 48-bodový
návrh aktuálnych priorít sektora zdravotníctva. Išlo o širokú
a jedinečnú dohodu, pretože pod návrhom boli podpísané aj také
organizácie, ktoré často bojovali proti sebe a ich predstavitelia są
navzájom nemajú „v láske”. „Nikto sa našimi návrhmi nezaoberá, čo je na
škodu veci,“ komentuje osud iniciatívy predseda Slovenského odborového zväzu
zdravotníctva a sociálnych služieb Anton Szalay.
Rozkol medzi odborármi
Medzi hlavných kritikov Zajacovej reformy patrili Slovenská lekárska komora,
Lekárske odborové združenie a Komora zdravotných sestier a pôrodných
asistentiek. V každej tejto organizácii sa udiali personálne zmeny,
prípadne nastal rozkol vo vnútri. Odišli z nich najväčší kritici,
a to ovplyvnilo ich činnosť. Vrcholoví predáci Lekárskeho odborového
združenia, ktorí stáli na čele štrajku, sa rozhádali. V združení napríklad
nefunguje jedna z hlavných tvári štrajku Juraj Čierny. Ten tvrdí, že
lekári podľahli letargii. Čierny tesne po voľbách začal pracovať na
ministerstve zdravotníctva. V skúšobnej lehote odtiaľ odišiel
a prešiel do súkromného sektora. Otázky, prečo odišiel z ministerstva
a čo sa vlastne stalo v odborovom združení, obšírnejšie komentovať
nechcel. „Práca na ministerstve nespĺňala moje predstavy o riešení
problémov v zdravotníctve. Všetko pokračovalo tak, ako to nastavil Zajac,“
hovorí o odchode z postu štátneho úradníka. Problémy v združení sa
začali v januári 2007, keď Čierny spolu s ďalšími petržalskými
kolegami vyzval vtedajšieho ministra zdravotníctva Ivana Valentoviča – svojho
bývalého šéfa –, aby pre svoju nečinnosť odstúpil. V tejto aktivite ostali
osamotení. Prezident Lekárskeho odborového združenia Marián Kollár a ďalší
odborári sa totiž od výzvy dištancovali. Čierny sa k tomu nevyjadruje,
Kollár vnímal ich výzvu ako snahu rozštiepiť združenie. „Zo združenia som
oficiálne nevystúpil, členské však už neplatím, a preto ani na činnosť nemám
dosah,“ dodal Čierny.
Už nechcú vyššie platy?
Lekárske odborové združenie dnes viac spolupracuje s vládou. Svedčí
o tom aj vyhlásenie, že pre krízu odborári v tomto roku nebudú žiadať
pre lekárov vyššie platy. „Nezdalo sa nám to vzhľadom na krízu vhodné. Chceli
sme byť solidárni so spoločnosťou,“ vysvetľuje Kollár. Podľa neho odborári
nerezignovali, iba zvolili inú taktiku. „Navonok sa možno zdá, že nič nerobíme,
ale nie je to pravda. Vedieme permanentný dialóg s vedeniami nemocníc aj
s ministerstvom.“
Počas tejto vlády sa združenie len raz, v máji 2007, pokúsilo
o vyhlásenie štrajkovej pohotovosti pre nízke platy. Do pohotovosti však
nevstúpili všetky štátne nemocnice, nepridali sa ani ambulantní lekári. Táto
aktivita nenápadne utíchla, možno aj preto, že vtedajší minister zdravotníctva
Ivan Valentovič podal v júni demisiu. Dôvodom nebol protest lekárov.
Prezidentovi združenia Kollárovi viacerí lekári nemôžu zabudnúť, že po voľbách
v septembri 2006 zrušil štrajkovú pohotovosť. „Podrazil štrajk,“ takto
hodnotia toto obdobie aj dnes. Kollár sa po stretnutí s ministrom
uspokojil so sľubmi namiesto reálnych riešení. Kritiku za to odmieta. Tvrdí, že
o zrušení štrajku rozhodol výbor združenia. „Dnes sme úplne inde ako za
Zajacovej vlády. Platy sa reálne zvýšili o 40 percent, lekári nemusia
slúžiť toľko nadčasov, pritom o peniaze neprišli. Počas minulej vlády
s nami nik nekomunikoval, nebral naše pripomienky, teraz ochota vypočuť
nás je. Stále však nie sme spokojní.“
Zdravotné sestry sa boja
Zdravotné sestry a prezidentku ich komory Magdalénu Hadačovú bolo zo
všetkých šéfov komôr najviac počuť. Ministrovi Zajacovi neustále pripomínala,
aké sú ich platy nízke. Organizovala protesty sestier pred parlamentom. Po
rokoch sa unavila. Dnes je doma v Košiciach a oddychuje na dôchodku.
Situáciu v zdravotníctve nesleduje. „Ťahala som to veľa rokov
a musela som vypustiť. Teraz mám iné starosti a povinnosti.“ Nová
prezidentka Mária Levyová dnes razí umiernenú cestu, nie radikálne riešenia.
„Sestry sa síce sťažujú a žiadajú komoru o právne poradenstvo, ale
nerady okolo seba víria hladinu. Boja sa, že prídu aj o to málo, čo majú,“
tvrdí. Komora preto vydala Chartu práv sestier a pôrodných asistentiek,
ktorú dostala každá členka. Cieľom charty je oboznámiť sestry s ich
právami. Keď ich budú poznať, budú podľa Levyovej „lepšie obhajovať svoje
záujmy a presadzovať pozitívne zmeny vo výkone povolania“. Riešenie
problémov sestier vidí prezidentka komory v „širokej diskusii“
a „politickej vôli pri hľadaní vhodných alternatív“.
Nad pacientmi vyhrali peniaze
Počas tejto vlády utlmila svoju činnosť aj Asociácia na ochranu práv pacientov.
V minulosti poskytovala právne rady pacientom, chránila ich práva, robila
tiež prieskumy, o ktorých politici nechceli počuť. V čase, keď sa
napríklad ministerstvo chválilo, že lieky sú ľahko dostupné a cenovo
prijateľné, asociácia vyšla s výsledkami prieskumu, ktorý hovoril
o opaku. Ako nezisková organizácia žila z dvoch percent
a sponzorských darov, a tie už ďalej nestačili. „Nevládali sme platiť
účty za telefón a podobné náklady, nehovoriac o tom, že ľudia
u nás robili takmer zadarmo,“ hovorí jej bývalá predsedníčka Anna
Reháková. Od ministerstva zdravotníctva asociácia nedostala ani korunu,
nepomohli jej ani farmaceutické firmy. „Niekto môže oponovať, že pacientov
chráni ministerstvo alebo úrad pre dohľad či zdravotné poisťovne. Nie je to
však celkom tak. My sme boli v kontakte priamo s pacientmi
a pacientskými organizáciami a boli sme zárukou nezávislosti. Je mi
ľúto, že to takto dopadlo,“ povedala Reháková.
Napriek problémom optimisti
Vláde sa doteraz nepodarilo vyriešiť priepastné rozdiely medzi platmi
zamestnancov župných či mestských nemocníc v porovnaní so štátnymi.
Nesplnila svoj záväzok z programového vyhlásenia, ktorý hovorí o tom,
že štát za svojich poistencov zaplatí 5 percent z priemernej mzdy. Pre
krízu platbu na rok 2010 dokonca znížila zo súčasných 4,9 na 4,78
percenta. Kvalita služieb v zdravotníctve klesá. Slovensko sa
v rebríčku hodnotenia úrovne služieb v Európe prepadlo na 28. miesto.
„Dlhy zdravotníctva voči dodávateľom a Sociálnej poisťovni sa dnes
pohybujú už nad úrovňou 8,1 miliardy korún. Poisťovne nepreplácajú lekárom
a nemocniciam všetky výkony. Poukazovali sme na odchody našich odborníkov
do iných krajín Únie, na potrebu ich stabilizovania. Neexistuje koncepcia
rozvoja rezortu z pohľadu 10 – 15 rokov, každý nový minister prichádza so
svojou reformou a negujú sa kroky toho predchádzajúceho ministra,“
vyratúva ďalšie problémy Anton Szalay z odborového zväzu zdravotníctva.
Podľa neho sa odborári nevzdali a tieto veci kritizovali aj na rokovaní
Ekonomického a sociálneho výboru v Bruseli. „Boli sme požiadať
poslancov vo výbore pre zdravotníctvo o plnenie záväzku vlády, ktorý sa
týka platieb za poistencov štátu, žiaľ, neúspešne,“ podotkol Szalay
a dodal, že spokojní so situáciou byť nemôžu. Podľa neho sa však zmeny
v zdravotníctve dejú a Szalay verí, že budú pokračovať
v zlepšovaní služieb pacientom, ale aj podmienok pre zamestnancov.
Mimo
Zdravotníci a ich profesné organizácie mali kedysi vyššie ambície. Chceli
sa stať rovnocennými partnermi politikov a podieľať sa na zmenách
v systéme. Politici ich však odsunuli do úlohy outsiderov. A oni sa
s tým uspokojili. Nezaujíma ich takmer nič, dokonca ani posledný škandál
okolo tendra na záchranky, ani netransparentné rozdeľovanie eurofondov,
o ktorom sa verejne hovorí a o ktorom vedia. Nemuseli opäť vyjsť
do ulíc, stačilo iba zdvihnúť hlas a upozorniť, že sú tu a dávajú
pozor. Nedokázali to. Takto dali politikom návod na to, ako ich zatlačiť po
každých nových voľbách.
Autor: Ingrid Drozdíková, foto: Oles Cheresko
Žurnál;
č. 48, s. 26-29, 26.11.2009
