Problém prenášania strát komerčných
bánk na daňových poplatníkov si začína všímať aj ekonomický mainstream. Profesor
monetárnej teórie a politiky na Univerzite v Trente Axel Leijonhufvud pomerne ostro kritizuje redistribúciu bohatstva vďaka monetárnej politike vo svojom komentári na európskom ekonomickom portáli
VOX EU.
–
FED
dotuje banky rezervami pri takmer nulovej úrokovej sadzbe. V poskytovaní
úverov podnikom sa to významne neodrazilo, no banky môžu za tieto peniaze kupovať
štátne dlhopisy, na ktorých zarábajú 3 až 4 %.
–
Toto
masívne dotovanie bankového systému v konečnom dôsledku znášajú daňoví
poplatníci. Tieto dotácie ani daňový záväzok však Kongres neodhlasoval.
Politika
FEDu stláča úroky vyplácané v prospech sporiteľov na ich vkladoch na zlomok z 1
%. Zároveň banky využívajú finančnú páku až do výšky 15 násobku vlastného kapitálu
a za jej pomoci dosahujú naozaj úctyhodné výnosy nákupom štátnych
dlhopisov za peniaze zadarmo od FEDu alebo za peniaze takmer zadarmo od
vkladateľov.
Bankári
z Wall Street môžu potom opäť dostávať odmeny, na ktoré sú zvyknutí
zo starých dobrých časov a na ktoré sa cítia oprávnení, pretože na túto
činnosť musíte byť géniom. Tieto odmeny pochádzajú v konečnom dôsledku od
daňových poplatníkov ako aj z vkladov väčšiny sporiteľov, ktorí nedokážu nájsť
alternatívne bezpečné umiestnenie svojich finančných prostriedkov na dôchodok.
Hra
na škrupinky: Teraz ju vidíš, teraz nie.
Politika
nízkych úrokových sadzieb sa obrátila na hazardnú hru, kedy verejnosť nie je
schopná sledovať ako tečú peniaze od porazených k výhercom.
–
Záchrany
bánk počas krízy boli všetkým zrejmé a zapríčinili široké rozhorčenie;
teraz sa verejnosti tvrdí, že pôžičky komerčným bankám sú splácané bez dodatočných
nákladov pre daňových poplatníkov.
–
Čo
však verejnosti nikto nehovorí je fakt, že splátky pochádzajú do veľkej miery
z peňazí daňových poplatníkov, ktoré sú vyplácané bankám za to, že držia
štátne dlhopisy
