Minister Drucker prišiel s návrhom znížiť normatívne financovanie cirkevných a súkromných škôl o 600 eur ročne na jedného žiaka. Oficiálnym dôvodom je odstránenie „nespravodlivosti“, pretože neštátne školy majú nižší podiel žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. Ministerskí analytici zistili, že „priemerný podiel žiakov v riziku dosahuje vo verejných školách 7 %, v cirkevných školách 2,6 % a v súkromných školách iba 0,9 %“. Tieto čísla majú dokazovať, že neštátne školy si vyberajú žiakov a menej prispievajú k inklúzii.
V tomto texte ukážem, že tieto tvrdenia sú skreslené a tendenčne prezentované s cieľom „nájsť palicu na psa“, ktorým je pre súčasné vedenie ministerstva školstva neštátne vzdelávanie.
Po prvé, musíme si uvedomiť, že problém vzdelávania detí zo sociálne znevýhodneného prostredia (SZP) je výrazne koncentrovaný a nie je rovnomerne rozložený po celom Slovensku. Ide najmä o problém východného Slovenska, predovšetkým dvanástich okresov s vysokým podielom rómskej populácie, a v nich menších obcí. Lenže skoro 90 % neštátnych škôl sa nachádza mimo týchto okresov a zvyčajne vo väčších obciach alebo mestách. To priznáva aj samotné ministerstvo školstva v analýze Monitoring rizika segregácie, ktorá uvádza, že „rozdiel medzi štátnymi a neštátnymi školami je aj v tom, kde sa vyskytujú. Cirkevní a súkromní zriaďovatelia majú väčší podiel svojich škôl v obciach s viacerými školami.“
Jednoducho, geograficky sa výskyt neštátnych škôl a detí zo SZP neprekrýva. Preto je úplne prirodzené, že neštátne školy majú nižší podiel týchto detí. Podľa tejto logiky by sme potom mali obviňovať aj verejné školy v bratislavských okresoch, že majú podiel detí zo SZP len 0,012 %. Zníži pán minister Drucker normatív o 20 % aj im? Rovnako by musel znížiť normatív o 20 % verejným školám vo väčších okresoch. Napríklad v Banskobystrickom, Žilinskom, Trnavskom či Trenčianskom kraji tvoria deti zo SZP len 0,03 % až 0,28 % všetkých detí.
Jedinou výnimkou sú Prešovský okres a Košické okresy. V nich dosahuje podiel detí zo SZP 12 % a 8 %. Ale aj tu priemer skresľuje situáciu, ktorá je rozdielna v jednotlivých okresoch. Napríklad okresy Košice I, III a IV majú podiel detí zo SZP len 0,2 %, respektíve 2,3 %, zatiaľ čo okresy Košice-Okolie a Košice II majú 15,4 % a 8,2 % detí zo SZP.
Priestorová jednotka v podobe okresov je však stále príliš veľká a nevypovedá dostatočne o geografickej dostupnosti či nedostupnosti rôznych škôl pre jednotlivých žiakov. Základné školy nie sú ako stredné alebo vysoké školy, kde študenti môžu dochádzať desiatky či stovky kilometrov. Pri základných školách je rádius dochádzky zvyčajne len pár kilometrov. Preto sme preskúmali 20 verejných škôl s najvyšším podielom žiakov zo SZP a porovnali sme priestorovú dostupnosť rôznych typov škôl. Medzi týmito 20 verejným školami dosahuje podiel žiakov zo SZP 80 % a viac, pričom všetky okrem jednej sa nachádzajú v Prešovskom a Košickom kraji.
Z analýzy údajov vyplýva, že najbližšia verejná škola je od týchto 20 škôl vzdialená v priemere 3,9 km, najbližšia súkromná škola 31 km a najbližšia cirkevná škola 14 km. To znamená, že hoci sa časť neštátnych škôl nachádza v regiónoch alebo okresoch s vysokým podielom žiakov zo SZP, neznamená to, že sú pre nich reálne priestorovo dostupné. Tieto neštátne školy majú nízky podiel žiakov zo SZP z podobného dôvodu, pre ktorý majú nízky podiel týchto žiakov verejné školy v bratislavských okresoch.
V údajoch sme preskúmali, akí zriaďovatelia tvoria päť najbližších škôl k uvedeným 20 školám. Verejné školy tvoria v priemere 4,65 z piatich škôl, súkromné 0,05 a cirkevné 0,3 školy. Zo všetkých týchto verejných škôl v okolí malo 33 % škôl podiel žiakov zo SZP nižší ako 5 %. Toto porovnanie ukazuje, že ak existuje problém s vysokou koncentráciou žiakov zo SZP, ide skôr o segregáciu v rámci verejných škôl, nie medzi verejnými a neštátnymi školami. Neštátne školy sa jednoducho nachádzajú ďaleko od problematických oblastí.
Túto interpretáciu podporujú aj údaje OECD o sociálnej segregácii, ktoré ukazujú, že väčšina segregácie na Slovensku prebieha v rámci verejných škôl.
Niekto by mohol namietať: „Dobre, neštátne školy nemajú nízky podiel žiakov zo SZP preto, že by ich aktívne vylučovali, ale preto, že neotvárajú školy v oblastiach s marginalizovanými komunitami. Nie je to v podstate to isté?“ Odpoveď je nie, nie je to to isté. Ak problém nespočíva v úmyselnom vylučovaní žiakov, ako opakovane naznačuje ministerstvo školstva, ale v geografickom rozmiestnení škôl, sú potrebné úplne iné opatrenia, než aké navrhuje minister Drucker.
Zníženie normatívu neštátnym školám o 20 % nikomu nepomôže – naopak, mnohým to zhorší situáciu a neštátne školy sa stanú menej dostupnými pre širšiu vrstvu obyvateľstva. V súčasnosti 60 % neštátnych škôl vyberá ročné poplatky do 100 eur a ďalších 20 % vyberá poplatky do 1000 eur. Ak týmto školám znížite normatív o 20 %, budú musieť poplatky násobne zvýšiť.
Ak je cieľom ministerstva školstva zvýšiť podiel žiakov zo SZP na neštátnych školách a problém spočíva v tom, že neotvárajú pobočky v blízkosti marginalizovaných komunít, tak riešením je zvýšenie normatívneho financovania na žiakov zo SZP. Týmto by sme pomohli existujúcim verejným školám pokryť vyššie náklady na náročnejšie vzdelávanie týchto detí. A zároveň by sa zvýšila motivácia neštátnych zriaďovateľov otvárať školy v týchto oblastiach. V súčasnosti existuje príspevok pre školy so žiakmi zo SZP, ale ten je pomerne nízky – 150 eur ročne – a predovšetkým je nenárokovateľný, takže školy ho nemôžu považovať za stabilný zdroj financovania.
Najlepšie by bolo navrhované zvýšenie normatívu spojiť aj s požiadavkami na dosiahnutie konkrétnych výsledkov deťmi zo SZP. Napríklad sa škola zaviaže, že minimálne nejaká časť detí zo SZP dosiahne základnú úroveň gramotnosti. A zároveň by sme mohli umožniť vznik novej formy tzv. autonómnych škôl – to sú školy, ktoré majú vysokú mieru voľnosti skúšať nové veci a nemusia dodržiavať všetky štátne regulácie a kurikulum, ale musia dosahovať vopred dohodnuté výsledky. Tieto školy sa ukázali opakovane v medzinárodnom výskume ako veľmi účinné opatrenie pri vzdelávaní deti zo SZP.
Dnes máme na Slovensku približne 30-tisíc detí zo SZP. Ak by sme zvýšili normatív na tieto deti na 150 % alebo až na dvojnásobok, tak by to verejný rozpočet stálo 45 – 90 miliónov eur. To sú 2 – 4 % z celého balíka normatívneho financovania z ministerstva školstva.
Toto by bolo riešenie, ktoré ide po koreni problému. Je adresné, nediskriminačné a má potenciál aj naozaj niečo vo vzdelávaní detí so SZP zlepšiť. Nie ako súčasne navrhované kroky ministra Druckera. Tie vychádzajú z nesprávnej interpretácie dát a nepochopenia problému alebo z úmyselného útoku na neštátne školy na Slovensku. Minister Drucker buď zavádza alebo je zavádzaný.
