Do parlamentu smerujú tri dôležité zákony týkajúce sa regionálneho školstva. Jednou z vecí, ktoré výrazne menia, je financovanie neštátnych škôl a zároveň nové definovanie školských obvodov. Pôvodne ministerstvo a obhajcovia týchto zmien argumentovali v ich prospech tým, že poukazovali na nespravodlivú možnosť neštátnych škôl stanovovať kritériá prijatia žiakov a vyberať školné. Podľa nich to vedie k tomu, že neštátne školy sa nezapájajú do riešenia spoločenských problémov spojených so vzdelávaním detí zo sociálne znevýhodneného prostredia (SZP).
Tieto argumenty sa však ukázali ako pomerne slabé. Pôsobenie neštátnych škôl sa do veľkej miery geograficky neprekrýva s problémom vzdelávania detí zo SZP. Až 90 % cirkevných a súkromných škôl pôsobí mimo dvanástich okresov s najvyšším podielom marginalizovanej rómskej komunity (väčšina zo všetkých detí zo SZP). Navyše, aj tie neštátne školy, ktoré sa nachádzajú v týchto okresoch, sú výrazne vzdialenejšie od problémových oblastí než iné verejné školy. Je pravda, že na Slovensku máme problém so vzdelávaním detí zo SZP a so segregáciou, no ide predovšetkým o problém v okolí verejných škôl.
Minister: dostupnosť!
Aj pod tiažou týchto argumentov začal minister školstva meniť hlavný dôvod, prečo reformu zavádzajú. Vo viacerých diskusiách v poslednom čase začal poukazovať na problém s dostupnosťou základných škôl. Tvrdí, že existujú rodiny, ktoré nedokážu nájsť základnú školu pre svoje deti. Nespomenul však žiadne dáta, analýzy ani konkrétne dôkazy. Uviedol iba anekdotické príklady z Ružinova, kde je školský obvod nevhodne nastavený, hoci aj podľa súčasných pravidiel by ho bolo možné upraviť.
Na druhej strane existujú dostupné dáta a analýzy, ktoré poukazujú na opačný problém – máme rozvetvenú sieť základných škôl, ktorá neprešla konsolidáciou, a dlhodobo sa hovorí o potrebe racionalizácie v malých obciach.
Napriek tomu minister začal presadzovať túto novú tézu o dostupnosti. Je to o to zarážajúcejšie, že v najbližších šiestich rokoch klesne počet detí v prvom ročníku základných škôl takmer o pätinu. Teda ak aj existuje niekde nejaký malý problém s dostupnosťou, tak sa do veľkej miery vyrieši sám.
Analytik: sociálna spravodlivosť!
Ďalší kritici neštátnych škôl a ich možnosti vyberať školné začali tvrdiť, že nejde len o vzdelávanie detí zo SZP, ale celkovú „sociálnu segregáciu“, keď súkromné školy navštevujú deti z bohatších rodín a verejné školy tie z chudobnejších. Pri týchto tvrdeniach sa odvolávajú na analýzu ÚHP, ktorá obsahuje dáta o priemernom hrubom ročnom príjme domácnosti žiaka v škole podľa typu zriaďovateľa.
Iste, pár elitných škôl, ktoré si širšia stredná trieda nemôže dovoliť, na Slovensku máme a nie je to nič prekvapujúce, vidíme to vo všetkých krajinách. Ale ako je to s priemernou dostupnosťou neštátnych škôl? Podľa spomínaných údajov ÚHP zarába na Slovensku rodič, ktorého dieťa navštevuje súkromnú školu, v priemere o 208 eur mesačne viac než rodič s dieťaťom na verejnej škole. V porovnaní s cirkevnou školou je tento rozdiel ešte menší – 125 eur. Tieto dáta len ťažko poukazujú na nejaký systematický problém s vytváraním „elitného vzdelávania“ pre bohatých. A nemalo by to byť ani nič prekvapivé, keďže 60 % škôl vyberá školné do 10 eur mesačne. Opäť vidíme, že prezentované „argumenty“ sú skôr anekdotické/jednotkové príklady, ktoré ale vzbudzujú silné emócie.
Spomínaní kritici sa odvolávajú na dáta, ktoré sa špecificky pozerajú len na Bratislavu a navyše rozdeľujú súkromné školy na tie „s“ a „bez“ školného. Takýto pohľad je však veľmi skresľujúci, keďže tieto priemery výrazne deformuje malá menšina drahých súkromných bratislavských škôl, ktoré skutočne vyberajú školné vo výške tisícok eur ročne a ich rodičia zarábajú vysoko nadpriemerné mzdy. Tento obraz však nevypovedá o situácii na bežnej priemernej súkromnej škole na Slovensku. K tomu majú oveľa bližšie priemerné porovnania pre celé Slovensko uvedené v predchádzajúcom odstavci.
Priaznivec: súdržnosť!
Niektorí priaznivci navrhovanej reformy ju obhajujú novými cieľmi vo vzdelávaní. Podľa nich by školy už nemali byť zamerané iba na získavanie základných gramotností či zručností potrebných pre 21. storočie. Školy by sa mali stať miestami, kde sa „učíme spolu žiť“.
Týmto ľuďom nestačia základné ciele, ako sú gramotnosti a zručnosti, hoci sme ich ani zďaleka nenaplnili. Novým cieľom v ich vízii je, aby všetky deti chodili spolu do školy, ktorú im vybral úradník určujúci školské obvody. V ideálnom prípade by to mala byť verejná škola. Ak sa im podarí tento zámer presadiť zákonom, očakávajú, že výsledkom bude „súdržná, spravodlivá a odolná spoločnosť bez polarizácie“.
Prvým problémom je, že vzťah medzi tvrdením „všetci sa budú vzdelávať spolu v spádovej škole“ a „na Slovensku budeme žiť v súdržnej a nepolarizovanej spoločnosti“ nie je vôbec jednoznačný. V skutočnosti ide iba o želanie priaznivcov tejto reformy. No neexistuje žiadny dôveryhodný a jednoznačný výskum, ktorý by takéto tvrdenie potvrdzoval. Ako príklad sa často uvádza Fínsko, kde si rodičia nevyberajú školy.
Vo Fínsku však majú posledné roky veľký problém nie len s prepadom výsledkov, predovšetkým u slabších žiakov zo SZP, ale aj s radikalizáciou mladých ľudí a popularitou extrémnych národno-socialistických strán. Strana Finns Party, označovaná za extrémnu pravicu, mala na začiatku milénia podporu v parlamentných voľbách na úrovni 1 – 4 %. V posledných troch parlamentných voľbách však získala 17 – 20 %. Medzi mladými by dokonca vyhrala voľby. Zdá sa, že ani vo Fínsku to so vzájomným porozumením a súdržnosťou nie je také ružové. Napriek ich súdržným verejným školám.
Druhým problémom transformácie škôl na zariadenia, ktoré „učia žiť“ je, že pri kormidle nemusia byť vždy len osvietení politici. Dnes túto „tranzíciu“ predkladajú ľudia, ktorí považujú súdržnosť a inklúziu za správne žitie a šľachetné hodnoty. Ale pri moci ich môžu ľahko vystriedať ľudia, ktorí preferujú hodnoty, s ktorými by rozhodne nesúhlasili. Nech je to spievanie hymny na začiatku vyučovania, aplikácia hier podporujúcich dominanciu a autoritu, alebo spoločné modlitby (vymyslite si svoje). Škola ako vzdelávacia inštitúcia bude ideologickej manipulácii podliehať menej.
Tretím problémom tejto predstavy je, že čím viac cieľov školám naložíme, tým viac je pravdepodobné, že ich nebudú zvládať naplniť. Prioritizácia je pri riadení takých komplexných záležitostí, akou je vzdelávanie kľúčová. Ak chcete zmeniť všetko, nezmeníte poriadne nič. Momentálne sa na polovici škôl začína „najväčšia kurikulárna reforma“, ktorá na školy a učiteľov kladie nové, veľké požiadavky. A do toho im ide diktovať ministerstvo nový náročný cieľ výchovy detí k súdržnosti? Nehovoriac o tom, že ministerstvo neuviedlo v zákone žiadne merateľné ukazovatele, ktorými chce hodnotiť prospešnosť tejto reformy.
Naopak, ak sa na Slovensku skupina ľudí z ministerstva školstva pokúsi od stola presadiť povinnú plošnú inklúziu, môže to dopadnúť ešte horšie, než je súčasný stav. Inklúzia a diverzita sa dnes menia z ušľachtilých hodnôt (ktorými nepochybne sú) na prostriedky, ako dosiahnuť kvalitnú školu. Kvalitná škola však vyžaduje predovšetkým motivované vedenie, efektívne organizačno-manažérske procesy a kvalitné vzdelávacie metódy. Až takto vybavená škola môže pretvoriť rozmanitosť na svoju prednosť. Nie naopak. Rozmanitosťou sa len ťažko dajú zlepšiť nefunkčné školy. To je návod na katastrofu.
Je úplne zrejmé, že toto nie je zámerom autorov reformy. Nikto nechce katastrofu. Realita sa však nepýta na zámery. Často vzniká ako nezamýšľaný dôsledok, ktorý nikto nechcel, no napriek tomu k nemu došlo. Obávam sa, že autori podľahli tomu, čo nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Friedrich Hayek označil za osudovú domýšľavosť.
