Príbeh štátneho železničného nákladného dopravcu Cargo je príbehom o tom, ako drahá je neprivatizácia.
Na prelome milénií sa začala liberalizovať nákladná vlaková doprava v Európe. To znamená, že náklad od hocikiaľ hocikam môže voziť hocijaký železničný dopravca a štáty nemôžu udržovať lokálny monopol pre vybraného dopravcu. Vtedajšia Dzurindova vláda spravila správne rozhodnutie a štátne Cargo chcela sprivatizovať. Nie je žiaden dôvod, aby sa štát snažil podnikať, naviac v plne konkurenčnom prostredí. Štátne podniky bez dotačných a monopolných barličiek od súkromnej konkurencie dostávajú na frak.
Víťazný záujemca vtedy ponúkol za celé Cargo 520 miliónov eur a ešte sa zaviazal, že vyplatí záväzky voči Železniciam Slovenskej republiky a ostatným veriteľom vo výške 80 miliónov eur. Suma 600 miliónov eur bola pred 20 rokmi naozaj obrovská, veď by to bolo 7% príjmov štátneho rozpočtu. To by zodpovedalo 1,6 miliardy eur dnes!
Pokračovanie príbehu isto tušíte. Nová vláda privatizáciu stopla s tým, že nepredá „rodinné striebro“. No toto striebro veľmi rýchlo začalo chytať patinu. V roku 2009 prišla kríza a spolu s rastúcou konkurenciou sa Cargo rýchlo dostalo do problémov.
Namiesto príjmu 520 miliónov eur v rokoch 2008 a 2009 štát Cargu poskytol pôžičku vo výške 166 miliónov eur. V roku 2012 sa už celkové dlhy spoločnosti blížili pol miliarde eur a štátnu pôžičku spoločnosť nevedela splatiť. Prišiel preto šalamúnsky krok – Cargo v roku 2015 predalo svojich 12 000 vagónov za 216 miliónov eur, ktoré použila na splátky časti dlhu. Ale keďže bez vagónov sa toho moc prepraviť nedá, spätne si časť z nich prenajíma. Z nákladnej železničnej spoločnosti ostala po výpredaji vagónov len škrupina so skoro 6 000 zamestnancami a kľúčovou zmluvou s US Steel.
Žiaden zázrak sa ale nestal, spoločnosť sa trápi dodnes. V roku 2024 utrpela stratu 8 miliónov eur pri tržbách 282 miliónov a tento rok očakáva stratu závratných 30 miliónov. Vedenie podniku dnes hovorí o „jednej z najvážnejších situácií“ v histórii.
Európsky priemysel sa trápi a útok Ruska na Ukrajinu poriadne zamiešal surovinové toky na kontinente. Trápia sa aj mnohí súkromní železniční prepravcovia. No podnikateľské riziko by mal znášať podnikateľ, nie daňoví poplatníci. Môžeme už len špekulovať, o koľko viac mohli pred 20 rokmi pomôcť stovky miliónov eur občanom, ako dnešné „vlastníctvo“ potácajúceho sa štátneho podniku. Úvodzovky preto, pretože v skutočnosti nemá právny vzťah občanov k štátnym firmám ani náznak naplnenia definície vlastníctva.
Podniky ako Cargo či Slovenská pošta majú politickú „nevýhodu“, že ich straty sú zjavné – stačí sa pozrieť do ich finančných výkazov. No rovnaký princíp platí aj pre podnikanie štátu v iných odvetviach, od stávkových hier cez energetiku až po zdravotníctvo. Ekonómia pozná princíp obetovaných príležitostí – porovnanie s alternatívnym svetom, kde by napríklad taká gabčíkovská elektráreň ostala v správe súkromného investora. Možno by mala dnes nielen nové turbíny (štát ich sľubuje vymeniť už 10 rokov), ale aj lepšie výsledky. Tie by boli prínosom aj pre krajinu v podobe vyšších miezd, zamestnanosti, či daňových výnosov.
Nanešťastie, téma privatizácie je dnes na Slovensku prakticky mŕtva, nepracuje s ňou ani opozícia. Náklady podnikateľského trápenia štátu ponesieme naďalej.
