V prírode je bežné, že organizmy sa evolučným procesom adaptujú na prostredie. Žirafy na savanách majú dlhé krky a ťavy v púšti hrby s tukom. Človek je však jediné zviera, ktoré dokázalo postupne adaptovať samotné prostredie, v ktorom žije, na svoje potreby. Postavili sme mestá, vybudovali sanitárnu a energetickú infraštruktúru. Vytvorili sme si svoju vlastnú niku.
Má to však jeden háčik, nie vždy sa nám podarilo dobre vyvážiť fungovanie prostredia a to niekedy vedie k tzv. „evolučným mismatchom“. To sú situácie, v ktorých nežijeme spôsobom, na aký sme biologicky prispôsobení a výsledkom sú rôzne negatívne javy.
Typickým príkladom je strava. Konzumujeme veľké množstvo priemyselne spracovaných potravín s vysokým obsahom cukrov a tukov, pretože naše chuťové poháriky sa vyvinuli v prostredí nedostatku a ťažkého prístupu k potrave. V dnešnom svete prebytku nás tieto inštinkty systematicky vedú k prejedaniu sa.
Podobný mismatch vidíme aj pri pohybe. Naši predkovia sa hýbali takmer neustále – chôdzou, nosením, prácou s vlastným telom – a len občas podávali krátke intenzívne výkony. Moderný život je založený na celodennom sedení a „odcvičenej hodine“. To je však je pre telo neprirodzené. Podobne spánok. Ľudia tisíce rokov vstávali so slnkom a zaspávali po zotmení. Dnes sme obklopení umelým svetlom a obrazovkami, ktoré narúšajú cirkadiánny rytmus. Z týchto dôvodov dáva zmysel pozrieť sa na to, ako sa ľudia stravovali, hýbali a spávali v minulosti, a nechať sa tým aspoň čiastočne inšpirovať.
Existuje však jedna dôležitá oblasť, kde tento prístup neplatí. Lepšie povedané platí presne opačný a snaha „žiť paleo spôsobom“ prináša negatíva. Tou oblasťou je naša spolupráca s ostatnými ľuďmi.
Tu sa nemôžeme spoliehať na naše prirodzené inštinkty. Drvivú väčšinu našej evolučnej histórie sme prežili v malých tlupách a kmeňoch, kde bola spolupráca založená na reciprocite a osobnej reputácii. To nás naučilo posudzovať spoluprácu s druhými prostredníctvom ich zámerov a motívov. Keď niekto konal altruisticky, výsledkom bola úspešná spolupráca a viac zdrojov pre nás všetkých. Naopak sebecké sledovanie vlastného záujmu bolo vždy na úkor celku. Takto v našej psychike vznikla heuristika: sledovanie vlastného záujmu = zlé, altruistické správanie = dobré.
Lenže v modernej ekonomike založenej na celospoločenskej deľbe práce prostredníctvom trhu táto heuristika nefunguje. Predstavuje „evolučný mismatch“. Na rozdiel od stravy, pohybu a spánku sa však nepotrebujeme vrátiť „ku koreňom“, ale naopak ich opustiť. Musíme sa naučiť chápať princípy fungovania trhovej ekonomiky a prijať pre našu paleo-myseľ neintuitívny fakt: v dnešnom svete je sledovanie vlastného záujmu v rámci trhových inštitúcií ten najlepší spôsob ako usporiadať spoluprácu v spoločnosti. Musíme pochopiť, že finančne úspešný človek môže byť zároveň aj spoločensky prospešný.
Naopak, ak by sme sa nechali viesť našimi paleo-inštinktmi v oblasti spolupráce, zničili by sme základy moderných ekonomík, čo by viedlo k chudobe, hladu a rozpadu sveta ako ho poznáme. Preto sa snažím v novej knihe O pôvode prosperity vysvetľovať ľudom mnohé neintuitívne poznatky ekonómie. A pomôcť im sa „odučiť“ naše prirodzené, ale nesprávne chápanie fungovania spolupráce v dnešnom svete. Závisí od toho naša budúca prosperita.
