Adam Smith svoj príbeh o dôležitosti deľby práce v knihe Bohatstvo národov vystaval okolo fabriky na výrobu špendlíkov. Opisuje, ako jeden človek, ktorý chce vyrobiť sám celý špendlík, ich nezvládne vyrobiť za deň ani dvadsať. Ale ak si vo fabrike desať ľudí rozdelí výrobu špendlíkov na množstvo úkonov, ako napríklad nosenie, strihanie, ohýbanie, ostrenie, spájanie, a každý z nich sa začne špecializovať len na niektoré, tak ich produktivita práce výrazne vzrastie. Podľa Smithových odhadov spoločne vyrobia viac ako 48 000 špendlíkov za deň, čiže 4 800 špendlíkov na pracovníka. Takmer 250-násobný nárast produktivity je výsledkom ohromnej sily deľby práce v manufaktúre.
Príklad továrne na špendlíky je hádam najznámejšou časťou Bohatstva národov a mnohí ho považujú za Smithov najdôležitejší prínos v ekonómii. To však nie je úplne pravda. Skutočnosť, že špecializácia vo výrobe zvyšuje produktivitu práce, bola už v 18. storočí pomerne dobre známa. Skutočný prelomový poznatok Smitha sa ukrýva o pár strán ďalej, kde rozoberá, čo predurčuje hĺbku deľby práce, teda čím je limitovaná miera možnej špecializácie ľudí.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o technicko-manažérsku otázku: Na koľko úkonov je možné nejaký výrobný proces rozdeliť a ako efektívne ho dokážeme zorganizovať? To je však povrchné vnímanie deľby práce. Smith si všimol, že hĺbka deľby práce je daná aj svetom mimo múrov manufaktúr. Jeho odpoveď sa dostala rovno do nadpisu tretej kapitoly Bohatstva národov:
„Deľba práce je limitovaná rozsahom trhu.“
Bez tejto vety nie je možné pochopiť pôvod prosperity ľudstva. Je v skutočnosti ešte oveľa dôležitejšia ako Ricardova teória komparatívnych výhod. A preto ju ešte raz zopakujem a podčiarknem, aby ste zbystrili pozornosť.
„Deľba práce je limitovaná rozsahom trhu.“
Adam Smith nám hovorí, že to, do akej miery sa budú ľudia špecializovať, je dané tým, aké veľké množstvo ľudí spolupracuje. Hĺbka deľby práce je daná šírkou trhu:
„Keď je trh príliš malý, nikoho nemotivuje venovať sa výlučne jednému povolaniu, pretože by nemohol vymeniť prebytok svojej práce za produkty iných, ktoré potrebuje.
Niektoré zamestnania, dokonca aj tie najjednoduchšie, sú možné iba vo veľkých mestách. Nosič by napríklad nenašiel obživu na dedine. Obec je preňho primalá a dokonca aj menšie mestečko sotva poskytne dostatok príležitostí na trvalé zamestnanie. Na odľahlých miestach, ako je Škótska vysočina, musí byť každý roľník zároveň mäsiarom, pekárom aj pivovarníkom.“
Smithova veta odhaľuje, že hĺbka deľby práce nie je len otázkou techniky, fyziky či organizácie. Je predovšetkým otázkou rozsahu spolupráce. A keďže vieme, že deľba práce zásadne zvyšuje produktivitu (250-násobne pri špendlíkoch!), Smithov poznatok vedie k jasnému záveru: ak chceme väčšiu prosperitu, potrebujeme, aby spolupracovalo čo najviac ľudí. Potrebujeme globálnu spoluprácu.
Vráťme sa k tlupe Bystrozrakých. Ak by Adam začal pripravovať raňajky a obedy aj pre susednú tlupu Dlhých, mohol by si najať pomocníka, ktorý by sa špecializoval na čistenie a lúpanie ovocia či zeleniny. Vznikla by nová profesia – pomocná sila v kuchyni. A keby sa tlupy spojili do kmeňovej štruktúry so stovkami ľudí, oplatilo by sa mu mať aj niekoho na rozvoz jedál. V ekonomike lovcov a zberačov by tak vznikol úplne nový sektor – preprava.
Prehlbovanie deľby práce nie je iba o rozdeľovaní výroby na čoraz menšie úkony, na ktoré sa následne špecializujú rôzne povolania. Nie je to iba o osemnástich krokoch pri výrobe špendlíka. Prehlbovanie deľby práce je predovšetkým o náraste okľukovosti výrobnej štruktúry. Čo je okľukovosť a prečo je významná?
Adam Smith (1723 – 1790) bol škótsky filozof a ekonóm, považovaný za otca modernej ekonómie. Preslávil sa knihou Bohatstvo národov (1776), kde predstavil koncept neviditeľnej ruky trhu, ktorý opisuje, ako jednotlivci sledujúci vlastný prospech môžu nevedomky podporovať spoločenské blaho. Ďalším jeho významným dielom je Teória mravných citov(1759), v ktorej zdôrazňuje úlohu empatie a morálneho cítenia pri formovaní ľudského správania a spoločenského poriadku. Zaujímavosťou z jeho detstva je, že keď mal asi tri roky, uniesla ho skupina kočovných Rómov. Našťastie únos netrval dlho a chlapca sa podarilo rýchlo nájsť a vrátiť matke.
Keď ísť okľukou je najlepšia skratka
Rastúci podiel ľudskej činnosti sa namiesto sústredenia na priame uspokojovanie potrieb cez spotrebné statky, ako sú ponožky či špendlíky, orientuje na vytváranie medziproduktov, ktoré potreby uspokojujú len nepriamo. Ekonóm Eugen von Böhm-Bawerk nazval tento proces rozširovaním okľukovosť výroby (z anglického roundaboutness).[1] Môžete si pod tým napríklad predstaviť člena tlupy Dlhých, ktorý prestane loviť ryby holými rukami a namiesto toho venuje čas a úsilie výrobe rybárskej siete alebo udice. Zo siete sa nenaje, no táto „okľuka“ mu umožní chytiť oveľa viac rýb.
Nárast okľukovosti znamená, že výrobné procesy sa stávajú zložitejšími a komplexnejšími, no zároveň efektívnymi. Na rozdiel od života z ruky do úst, ktorý je znakom chudoby, je okľuková výroba symbolom civilizácie. Vďačíme jej za veľkú časť dnešnej prosperity.
Poďme sa pozrieť, ako okľukovosť funguje a ako súvisí s deľbou práce. Začnime príkladom niečoho, čo bolo blízke aj Adamovi Smithovi: výrobou klincov.
Prvé železné klince sa objavili v starovekom Ríme a vyrábali sa kovaním. Išlo o priamočiaru výrobu bez veľkých okľúk. Kováč rozpálil pec, vzal kladivo a kovadlinu a z roztavenej železnej rudy dokázal vymlátiť klinec. Šikovný remeselník vyrobil v priemere jeden klinec za minútu. Takto sa klince vyrábali až do konca 18. storočia, keď žil a tvoril Adam Smith. Tieto klince boli také vzácne a drahé, že sa oplatilo páliť staré drevené budovy, aby sa z nich dali získať klince na opätovné použitie.[2]
Zmena prišla v 70. a 80. rokoch 18. storočia, keď sa objavil nový, okľukový spôsob výroby klincov – strihaním z tenkých železných pásov. Na začiatku 19. storočia tento proces zmechanizovali a presunuli do manufaktúr, kde klince produkovali veľké hlučné stroje. Medzi prácu robotníka a hotový klinec sa dostali nové okľuky – nové odvetvia výroby strihacích mechanizmov, zabezpečovania energie (najskôr tečúca voda, neskôr para a nakoniec elektrina) či výroby robustných čepelí schopných rezať železné pláty. Všetky okľuky výrazne zvýšili produktivitu: skupina pracovníkov obsluhujúcich stroje dokázala vyrobiť násobne viac klincov než kováč s kladivom.
Ďalší skok nastal koncom 19. storočia, keď sa klince začali vyrábať zo železného drôtu. Stroje najskôr vyrobili drôt a navinuli ho na obrovské cievky. Ďalšie stroje ho strihali, ostrili špičky a pridávali hlavičky. Tieto sofistikovanejšie zariadenia mali viac súčiastok a vyžadovali ďalšie odvetvia na ich výrobu a údržbu. Odmenou za tieto okľuky bola vyššia automatizácia: stroje samy dávkovali drôt a priamo produkovali hotové, zabalené klince. Dnes na takýchto strojoch dokáže jeden pracovník vyrobiť priemerne 3 500 klincov za minútu. Porovnajte to s jedným klincom za minútu, ktorý zvládol ručne vyrobiť kováč. Okľukovosť priniesla nárast produktivity o 349 900 %.[3]
Tento princíp platí vo všetkých odvetviach. Šírka a komplexnosť výrobných procesov sa predlžuje investovaním do „výrobných prostriedkov“ takzvaného kapitálu, ktorý uspokojuje potreby zákazníkov iba nepriamo. To, čo Böhm-Bawerk nazval okľukovosťou, by dnešný ekonóm označil ako narastajúcu kapitálovú náročnosť výroby. Vo svojej podstate ide o prejav prehlbovania deľby práce. Preto niektorí ekonómovia dali tomuto procesu aj pomenovanie deľba kapitálu (Ludwig Lachmann) alebo vertikálna deľba práce (Friedrich von Hayek). Nech už to nazveme akokoľvek, výsledkom je vysoký nárast produktivity – zo vzácnych zdrojov dokážeme vyťažiť oveľa viac hodnoty. Nevyhnutná podmienka rastu prosperity.
Dnes síce nie sme všetci boháči a nemáme tučné bankové účty, ale užívame si benefity mnohých miliónov až miliárd eur, ktoré iní ľudia v našom záujme investovali do kapitálu a výrobných prostriedkov, ktoré nám slúžia každý deň. Tieto investície s vysokými fixnými vstupnými nákladmi nám umožňujú vyrábať veci vo veľkom a vďaka tomu má ich produkcia nízke hraničné náklady – stávajú sa dostupnými pre široké masy ľudí.
Eugen von Böhm-Bawerk (1851 – 1914) bol významný rakúsky ekonóm, ktorý zanechal nezmazateľnú stopu v teórii kapitálu, úroku a okľukovosti výroby. Okrem toho sa venoval aj kritickej analýze Marxovej teórie hodnoty. Ešte pred prvými pokusmi o uplatnenie marxizmu v praxi odhalil vnútorné rozpory tejto teórie a presvedčivo argumentoval, že kapitalisti nevykorisťujú pracovníkov. Böhm-Bawerk nepracoval len ako akademik, ale bol aj ministrom financií v Rakúsko-Uhorsku a presadzoval fiškálnu disciplínu.
Čím viac nôh, tým dostupnejšie ponožky
Evoluční biológovia aj ekonómovia vychádzajú vo svojom výskume z rovnakého predpokladu: všadeprítomnej vzácnosti. Vzácnosť zdrojov vytvára podmienky pre konflikt a súťaž. V prírode platí, že čím viac skonzumuje jeden živočích, tým menej zostane pre druhého. Výsledkom je biologická súťaž o prežitie a nevyhnutné rozpory záujmov.
Ľuďom sa vďaka deľbe práce podarilo čiastočne vymaniť z tohto železného zákona prírody. Dodatočný človek nie je len hladný krk, ktorý znamená menej zdrojov pre iné krky (ako varoval Malthus) alebo len ruky navyše (ako opisoval Ricardo). Každý dodatočný človek prináša aj rozšírenie trhu (ako vysvetľuje Smith), čo umožňuje využívať viac kapitálovo náročné okľukové výrobné postupy, ktoré prinášajú úspory z rozsahu a vyššiu produktivitu práce (ako vysvetľuje Böhm-Bawerk).
Ľudia sú tak jediný živočích, pre ktorého môže platiť, čím viac hladných krkov, tým plnšie bruchá. Alebo ako to vyjadril ekonóm Ludwig von Mises: „Pretože si môj známy chce, rovnako ako ja, zaobstarať topánky, nie je pre mňa získanie topánok ťažšie, ale ľahšie.“ A to všetko vďaka deľbe práce, ktorá sa môže pri rozširovaní trhu viac prehlbovať, a tak prinášať viac okľukové postupy.
Vráťme sa k úvodnému príbehu Bystrozrakých, ktorí spracúvali kožušinu a šili kožušinové ponožky. Šírkou ich trhu bola tlupa a výrobný proces bol pomerne priamy – bez okľúk. S pár nástrojmi a holými rukami šili svoje ponožky. V dnešnom globalizovanom svete je situácia dramaticky odlišná a aj ponožky sa trochu zmenili. Šírkou trhu je celý svet, 8 miliárd ľudí, a tak deľba práce a s ňou aj okľukovosť dosahujú extrémne hodnoty.
Pekným príkladom je mesto Datang v čínskej provincii Zhejiang, známe ako „ponožkové hlavné mesto sveta“. Viac než šesťtisíc firiem so 150 000 zamestnancami sa tu špecializuje na jedinú vec: výrobu ponožiek.[4] Možno ste o Datangu nikdy nepočuli, no je pravdepodobné, že aj vaše ponožky pochádzajú práve odtiaľ. Na ploche 30 štvorcových kilometrov sa tam vyrába tretina ponožiek celého sveta. A výsledkom je, že máme najdostupnejšie ponožky v histórii ľudstva. To je sila globalizovanej deľby práce.
Globálna šírka trhu s ponožkami umožňuje vyrábať ponožky najokľukovejšími spôsobmi, aké kedy ľudstvo poznalo. Ponožka začína svoj príbeh na indických bavlníkových poliach, kde traktory – vyrobené v japonských fabrikách – upravujú pôdu. Súbežne nórske vrtné zariadenia, poháňané špičkovými technológiami z USA, čerpajú ropu v Kurdistane, z ktorej neskôr chemické závody v Turecku produkujú syntetické vlákna dodávajúce ponožkám pružnosť a odolnosť. Z týchto vlákien tkacie stroje v bangladéšskych továrňach, navrhnuté kórejskými inžiniermi, vytvárajú látku, z ktorej nakoniec v Datangu čínske šijacie linky, riadené sofistikovaným softvérom zo Silicon Valley, šijú hotové ponožky.
A ušiť ponožku je len začiatok jej putovania – logistické siete z Holandska, marketingové tímy z Londýna, školenia pracovníkov v Šanghaji a vzdelanie manažérov na amerických univerzitách, to všetko tvorí hustú sieť okľukovosti, ktorá robí ponožky dostupnejšími než kedykoľvek predtým. Do výroby a dodania jednej ponožky až k vám a na vašu nohu sú tak dnes cez deľbu práce zapojené milióny ľudí z celého sveta. Keby sme takto vyrobili iba jednu ponožku, stála by miliardy eur – bola by to najdrahšia ponožka v dejinách ľudstva. No vďaka globálnej šírke trhu s ôsmimi miliardami zákazníkov máme, naopak, tie najlacnejšie ponožky, aké kedy človek nosil.
Uvedomte si, o aký zázrak ide. Ešte pred 300 rokmi si mohol priemerný človek dovoliť kúpiť kus nového oblečenia len párkrát za život. Textil bola vzácna a drahá komodita, ktorá sa po smrti človeka dedila.[5] Dnes je oblečenia všade toľko, že oň nemajú záujem ani charity starajúce sa o bezdomovcov. A táto jeho dostupnosť nie je napriek tomu, že na Zemi žijú miliardy ľudí, ale práve vďaka tomu. Keby sme chceli v budúcnosti ešte viac prehĺbiť deľbu práce vo výrobe ponožiek, aby sme odomkli ďalšie možnosti okľukovej výroby, potrebovali by sme ďalšie rozširovanie trhu. Keďže trh je už dnes globálny a pôrodnosť stagnuje, ostáva nám len dúfať, že objavíme mimozemský život na inej planéte, ktorý bude mať podobné chodidlá ako my.
Slovensko potrebuje Smithovu deľbu práce
„Rozkvet amerického priemyslu sa stáva neprekonateľným a veľký blahobyt amerického ľudu sa rozmnožuje tým, že Spojené štáty predstavujú obrovské odbytisko, kde sa môže duch podnikania bez prekážok uplatňovať, lebo na jeho výrobky čaká 120 miliónov odberateľov.“ – Tomáš Baťa, 1930, prednáška v Paríži
V predchádzajúcej kapitole som pri Ricardovej teórii komparatívnych výhod ukázal, ako Slováci „vyrábajú“ bravčové mäso zváraním automobilových dielov vo fabrikách. Táto špecializácia je najefektívnejšia cesta, ako sa dostaneme k dostupným potravinám. Funguje však iba dovtedy, kým môžeme autá vyvážať a predávať po celom svete. Ak by sa medzinárodný trh s automobilmi rozpadol, naše požehnanie by sa rýchlo zmenilo na prekliatie. Prečo?
Pretože hĺbka našej deľby práce a okľukovosť výroby by nezodpovedali šírke trhu. Nastal by podobný efekt, ako keby tlupa Bystrozrakých skúsila vyrábať ponožky takými okľukami, ako to robia v čínskom Datangu. Ich výrobné kapacity by boli predimenzované a namiesto najdostupnejších ponožiek by produkovali tie najdrahšie. Podobne by dopadlo Slovensko, keby sa pokúsilo odrezať od medzinárodného obchodu.
Nejde len o to, že by sme museli zatvoriť niektorú zo štyroch automobiliek a prepustiť ľudí. Slovensko samo osebe nemá dostatočne široký trh, aby uživilo aspoň jednu automobilku. Ročne sa u nás predá približne 80 000 nových áut, no moderná automobilka potrebuje vyrobiť a predať 200 000 až 400 000 vozidiel, aby pokryla fixné náklady na investície do technológií a výrobných liniek. Bez globálneho trhu by sme museli prejsť na menej okľukové spôsoby výroby s nižšou kapitálovou náročnosťou. Výsledkom by bol pokles produktivity práce – a tým aj našej prosperity.
Knihu O pôvode prosperity si môžete zakúpiť aj na tomto odkaze.
[1] Böhm-Bawerk, E. von. (1891). The positive theory of capital (W. Smart, Trans.). Macmillan. (Original work published 1889).
[2] Temin, P. (1964). Iron and Steel in Nineteenth-century America: An Economic Inquiry. MIT Press.
[3] Sichel, D. E. (2021). The Price of Nails since 1695: A Window into Economic Change (NBER Working Paper No. 29617). National Bureau of Economic Research.
[4] Ma, Z., & Qi, X. (2022, June 2). East Chinese town of Datang socks it to world. China Daily.
[5] Cipolla, C. M. (1994). Before the Industrial Revolution: European Society and Economy, 1000 – 1700 (3rd ed.). W. W. Norton & Company.
