Jeden z prvých pokusov o celoplošné regulovanie
pracovných podmienok a miezd sa
datuje do 16-teho storočia, do obdobia vlády kráľovnej Alžbety. V roku
1563 bol prijatý zákon Statute of Apprentices (voľne postavenie učňov), ktorý predstavoval vládny zákonník práce až do
roku 1815.
S cieľom predísť záhaľke a nezamestnanosti nastoľoval takéto
pravidlá:
–
každý zdravý muž musel absolvovať 7 rokov učňovskej
výuky, aby sa v 23 rokoch stal „hotovým“ mužom
–
každý dobrovoľne nezamestnaný muž mladší ako 30 rokov
s príjmom menej ako 40 šilingov ročne musel prijať zamestnanie ak mu ho
určili miestne autority
–
na vidieku mohli byť počas žatvy povolaní muži do 60 rokov
–
všetci robotníci museli byť zamestnaní na ročný
kontrakt s garantovanou ročnou mzdou
–
sudcovia (the justicies of the peace) boli oprávnení
určovať maximálnu a minimálny mzdu pre každý druh práce v ich regióne
( v Londýne bola mzda robotníka fixovaná na 9 pencí denne)
–
počet pracovných hodín bol upravený na 12 v lete
a počas denného svetla v zime
–
majstri, ktorí neoprávnene prepustili učňa boli
pokutovaní 40 šilingami
–
zamestnanci, ktorí neoprávnene opustili prácu boli
uväznení
–
zamestnanci nesmeli opustiť mesto alebo diecézu
(parish)
–
štrajk bol za každých okolností dôvodom pre uväznenie,
či pokutu
Okrem minimálnej a maximálnej
mzdy je prekvapujúce, že už v tej dobe bolo známe indexovanie mzdy. Už v 16-tom
storočí zákon určoval zvyšovanie miezd podľa cien základných potravín.
Paradoxne, vtedy zákony regulujúce pracovný trh nepresadzovali zamestnanci, ale
kráľovná s parlamentom. Ani vtedy sa tieto regulácie nevyhli negatívnym
dopadom. Sprevádzali ich rozsiahle kolónie nezamestnaných a chudobných v
okrajových štvrtiach miest, ktorí si neboli schopní nájsť miesto na
preregulovanom pracovnom trhu.
