Nový
návrh skupiny poslancov na zákaz maloobchodného predaja počas vybraných
sviatkov asi mnohých poteší. Jeho prijatím sa môžu vyhnúť neobľúbeným pracovným
smenám v maloobchode, napríklad na Štedrý večer – konkrétne obmedzenia
formulujú poslanci takto:
„V dňoch 1.
januára, vo Veľkonočnú nedeľu, 24. decembra po 12.00 hodine a 25. decembra
nemožno zamestnancovi nariadiť ani s ním dohodnúť prácu, ktorou je predaj
tovaru konečnému spotrebiteľovi vrátane s ním súvisiacich prác (ďalej len
„maloobchodný predaj“) s výnimkou maloobchodného predaja podľa prílohy č.
1a; ustanovenie odseku 3 písm. f) a odseku 4 sa v týchto prípadoch
nepoužije.“
Hoci predkladatelia návrhu argumentujú:
„Práca, ktorou je
počas sviatkov predaj tovaru, nie je dôležitejšia ako rodina, ako deti, ktorým
sa rodičia nemôžu venovať, napriek tomu, že platené pracovné voľno im garantujú
právne predpisy platné v Slovenskej
republike.“
Konzistentnosť návrh predkladateľov sa však rúca po
vymenovaní výnimiek:
Za výnimky sa považuje:
1.
maloobchodný
predaj na čerpacích staniciach
s palivami a mazivami,
2.
maloobchodný
predaj a výdaj liekov v lekárňach,
3.
maloobchodný
predaj na letiskách, v prístavoch, v ostatných zariadeniach verejnej
hromadnej dopravy a v nemocniciach,
4.
predaj
cestovných lístkov,
5.
predaj
suvenírov.“
Predaj suvenírov alebo benzínu je zrejme podľa
predkladateľov dôležitejší „ako rodina, ako deti, ktorým sa rodičia nemôžu
venovať“.
To však samo o sebe nie je dôvodom, prečo znenie zákona
v tejto podobe nepodporiť.
Problémom je formulácia: „nemožno zamestnancovi nariadiť ani s ním dohodnúť prácu,“.
Predkladatelia sa zrejme cítia kompetentní v otázkach
určovania, kedy by mal človek pracovať a kedy nie. Takéto sociálne
inžinierstvo však akosi zabúda na rozdielnosť medzi ľuďmi. Nie všetci majú
rodiny, s ktorými chcú sviatky tráviť. Nie pre všetkých skončí rozhodovanie
medzi rodinou a zárobkom v prospech rodiny. Nie všetci uznávajú kresťanské
sviatky.
Ak by predkladatelia návrhu tolerovali rozdielnosť ľudí, dobrovoľnú
dohodu by nezakazovali.
