Michal Rehúš v článku Ako dosiahnuť vyššie platy a lepšie pracovné podmienky v školstve? prišiel k záveru, že „Výskum naznačuje, že učiteľské štrajky fungujú“. To je možno pravda. Problém však spočíva vo zvolenom kritériu „fungovania“. Školy, zriaďovatelia, ministerstvo a celé školstvo tu nie sú preto, aby učiteľom vyplácali platy. Všetky tieto prvky sú len prostriedkami na dosiahnutie vyššieho cieľa – kvalitného vzdelávania pre naše deti. Práve toto by malo byť kritériom, podľa ktorého hodnotíme, či štrajky fungujú. A z tohto pohľadu nefungujú.
Celý rad výskumov dokazuje, že štrajky učiteľov majú negatívny vplyv nielen na krátkodobé, ale aj dlhodobé výsledky žiakov, pričom najviac postihujú deti zo znevýhodneného prostredia. Napríklad štúdia z Belgicka, ktorá využíva „prirodzený experiment“ rozdielnych štrajkov medzi francúzskymi a flámskymi komunitami, ukazuje, že štrajky znižujú úroveň dosiahnutého vzdelania žiakov a zvyšujú mieru prepadávania. Štrajky učiteľov spôsobujú aj absencie matiek z práce, čo vedie k poklesu ich miezd a zvyšuje platový rozdiel medzi mužmi a ženami.
V článku autor ďalej spomína aj slovenské skúsenosti so štrajkmi odborárov a opäť ich hodnotí ako pozitívne. Z pohľadu odmeňovania učiteľov. Pozrime sa však na dôsledky aktuálneho štrajkového nátlaku odborárov. Ich neochota alebo neschopnosť pochopiť katastrofálnu situáciu vo verejných financiách vyústila do dohody s ministerstvom školstva, ktorá v dvoch bodoch negatívne ovplyvní kvalitu vzdelávania detí na Slovensku.
Po prvé, dôjde k výraznému okliešteniu jedného dobrého a odvážneho opatrenia v oblasti odmeňovania učiteľov, ktoré sa politikom podarilo presadiť za posledné dekády. Hovorím o regionálnych príspevkoch. To je opatrenie, ktoré treba ešte výrazne posilniť a malo by hrať dôležitejšiu rolu v odmeňovaní učiteľov, aby sme zmiernili pokrivenie na trhu práce s učiteľmi. V Bratislavskom kraji chýba toľko učiteľov ako vo všetkých ostatných krajoch spolu. Namiesto toho odborári zatlačili na zadupanie regionálneho príspevku do zeme.
Po druhé, ide o zrušenie príspevkov na supervízorov. Tí majú na školách plniť úlohu bájneho stredného manažmentu, ktorý je nevyhnutným prvkom pre úspech kurikulárnej reformy. Supervízormi mali byť skúsenejší a schopnejší učitelia, ktorí by okrem svojej výučby koordinovali a podporovali zmeny v prístupe k vzdelávaniu u svojich kolegov. Peniaze na ich platy boli vyčlenené, no nakoniec budú využité úplne inak Na plošné zvýšenie platov, ktoré vyjednali odborári. Pre všetkých. Všade a rovnako.
Z uvedeného vyplýva, že odborári chápu svoje poslanie len ako neustále, hoc aj slepé, zlepšovanie najmä platových podmienok učiteľov. Bez ohľadu na to, čo sa deje okolo. Keď máme udržateľné verejné financie, ekonomika prudko rastie a skutočné daňové príjmy prekonávajú plánované, môžu odborári tlačiť na vládu, aby sa o tieto „prebytky“ podelila s učiteľmi. A to aj formou štrajku. Ale teraz je úplne iná situácia. Verejné financie sú v dezolátnom stave. Nielenže nie sú peniaze na výrazné zvyšovanie platov nad rámec toho plánovaného. Ale treba hľadať, kde všade sa dá škrtať. A to vrátane rezortu školstva.
To však súčasných odborárov nezaujíma. Vďaka vyhrážkam štrajkmi pretlačili krátkodobé, populistické a krátkozraké opatrenia na úkor šance na dlhodobé a systémové zmeny vo fungovaní školstva. Na úkor kvalitnejšieho vzdelávania pre deti. Nebudú supervízori a regionálne príplatky. Ale bude plošné zvýšenie platov. To je „úspech“, ktorý dosiahli učiteľskí odborári. Štrajky by som preto rozhodne neoznačil prívlastkom „fungujúce“.
