Mnohé nápady, ako zastaviť
prepad spotreby sú postavené na nedostatočnom pochopení vzťahu medzi reálnym úrokom a hospodárskym
rastom. Stefan Karlsson v komentári
na svojom blogu kritizuje návrh stimulovať ekonomiku manipuláciou reálnych
úrokov do záporných hodnôt. Komentár preložila Natália Tichá.
Reálna úroková sadzba a ekonomický rast
Jeden zo všeobecne akceptovaných predpokladov v modernej ekonómií je, že
nominálna úroková miera nemôže byť záporná. Dôvodom je, že keby úroková miera bola negatívna, tak by bolo výhodnejšie držať peniaze v hotovosti a s úrokovou
mierou pod nulou by teda nikto peniaze nepožičiaval. Niektorí argumentujú, že to
môže byť problém, keďže sa tým obmedzuje možnosť centrálnej banky znižovať
úrokové miery.
Greg
Mankiw prišiel s návrhom ako tento
údajný problém vyriešiť. Začína citovaním nápadu jedného svojho študenta, že FED
(americká centrálna banka) o rok náhodne vyberie číslo a všetky dolárové bankovky
s touto číslicou na konci sériového čísla sa stanú bezcennými, čím sa vytvorí
negatívny výnos dolárov v hotovosti -10%. Takto dosiahne, že ľudia budú
preferovať peniaze na vkladoch, aj keď budú mať zápornú úrokovú mieru napríklad
3%.
S takouto schémou je spojených množstvo praktických problémov, ale tie by možno
mohli byť vyriešené alebo čiastočne eliminované. To isté platí aj pre podobnú
schému Silvia Gesella navrhujúcu zdaňovanie držania hotovosti.
Problém ľudí presúvajúcich svoj majetok do zlata alebo iných reálnych aktív sa
možno môže vyriešiť tak ako to vyriešil FDR: zakázaním investovania do
nich.
Možno podstatnejší nedostatok v schéme je, že sa v nej predpokladá, že nižšia
reálna úroková miera je vždy prospešná pre ekonomiku. To síce môže byť predpoklad
v tak trochu neokeynesiánských modeloch používaných Mankiwom, avšak v realite
nižšia reálna úroková miera je len symptómom
javu, ktorý je prospešný pre ekonomiku.
Nižšia reálna úroková miera v čisto trhovej ekonomike, alebo jednoducho v
ekonomike so stabilnou zásobou peňazí, by bola následkom nižších časových preferencií,
alebo inými slovami vyššou ochotou šetriť. To oživí investície a taktiež zvýši výrobnú
kapacitu.
Ak
namiesto toho predpokladáme, že zníženie reálnej úrokovej miery by bol výsledok
monetárnej inflácie, môže to tiež poskytnúť krátkodobé postrčenie ekonomiky v
prípade, že určité predpoklady špecifikované v Rakúskej
teórii hospodárskeho cyklu sú
pravdivé.
Avšak za iných okolností, nižšia reálna úroková miera nepomôže ekonomike ani len
krátkodobo. Ak žiadny podnikateľ nie je ochotný investovať napriek zápornej
reálnej úrokovej miere, potom zníženie peňažného dopytu bude jednoducho viesť k
vyšším cenám, čo spôsobí ďalší prepad dopytu po peniazoch, čo postupne vedie k ešte vyšším cenám v
hyperinflačnej špirále. Krajiny postihnuté hyperinfláciou majú značne zápornú
reálnu úrokovú mieru a sú teda perfektným príkladom toho, čo sa stane, keď je
takáto schéma iniciovaná.
Nijako to nepomôže zvýšiť produkciu ani v
krátkodobom horizonte a zároveň to bude mať neskôr katastrofálne následky v podobe
hyperinflačného kolapsu monetárneho systému ako tomu bolo v Nemecku v roku 1923
alebo v bolestivom prepade ekonomiky, keď monetárne autority za účelom zastaviť hyperinflačnú
špirálu budú musieť iniciovať náhle a
dramatické sťahovanie peňazí z obehu.
