Zhruba pred mesiacom, po takzvanom „odtajnení“ zmluvy
s ČEZom na výstavbu novej jadrovej elektrárne v Jaslovských
Bohuniciach, som
písal komentár rozvíjajúci úvahu o výhodách, ktoré získava ČEZ
podpisom zmluvy so štátom (zastúpeným spoločnosťou JAVYS). Získať možnosť
budovať jadrovú elektráreň v prostredí, kde existuje potenciál na rast
domácej spotreby, ako aj exportu, znamená získanie síce nehmotného, ale
hodnotného aktíva.
ČEZ bude kontrolovať 49% novej firmy založenej za účelom
výstavby a prevádzky elektrárne, ale zároveň bude mať kontrolu nad
všetkými prijímanými rozhodnutiami. Slovenská vláda chce do podniku vložiť
pozemky, prípadne existujúcu použiteľnú infraštruktúru v okolí, za čo si
nárokuje 51% vlastnícky podiel. Akú cenu má však tento vklad?
Inšpiráciu pri hľadaní odpovede môžeme hľadať
v zahraničí.
Britská vláda intenzívne rokuje s investormi, aby
zabezpečila výstavbu nových jadrových elektrární, pretože sa obáva nedostatku
elektriny. Do aukcií ponúka vhodné pozemky, často v blízkosti starších
jadrových elektrární, ktoré čoskoro doslúžia (podobne ako v prípade Jaslovských
Bohuníc).
Podľa
správ WNN napríklad 190 ha pozemok v blízkosti Sellafieldu odpredala
investorom za zhruba 75 mil. eur. Na tomto mieste by mala vyrásť elektráreň
s výkonom 3,6 GWe (4 krát Mochovce). Ďalšie tri lokality vyniesli zhruba
381 mil. eur.
Môžeme konzervatívne odhadnúť že menší pozemok v krajine s nižšou hustotou
obyvateľstva a pre elektráreň s nižším výkonom (okolo 1 – 1,6 GWe) by
mal polovičnú hodnotu. Protiváhou vkladu slovenskej vlády zo strany ČEZu je
„odborné vedenie“ projektu.
Nová elektráreň tak už má pozemky a know how. Už len
tie peniaze. Výstavba elektrárne má stáť od 4 do 6 mld. Eur. Ak sa na
financovaní projektu majú obe strany podieľať zhruba rovnou mierou, znamená to,
že vláda si požičia a teda navýši štátny dlh o ďalšie 2-3 mld.
eur?
Nebolo by z pohľadu daňových poplatníkov
výhodnejšie pozemky predať a ponechať náklady financovania na súkromného
investora a nie štátny rozpočet?
