Medzinárodný menový fond má celkom silnú pozíciu. Keď
domáci politici nevedia, ako z bahna von, príde so záchranným balíkom
peňazí a nariadi reformy. Teoretické pozadie týchto reforiem majú na
svedomí hlavní ekonómovia MMF, ktorí spísali poučenia
z krízy.
Ich závery možno zhrnúť do jednej vety, ktorá sa neodlišuje
od ekonomického hlavného prúdu. Nastúpiť musí aktívnejšia regulácia, aby sa
vytvoril priestor na efektívnejšie zásahy štátu.
Vznik krízy podľa nich nijako neohrozuje ich pôvodné makroekonomické
modely, chyby nastali v koordinácií regulácií centrálnej banky a vlád.
Príčiny cenových bublín aktív tak nehľadajú v lacných
peniazoch, ale v chýbajúcej regulácii, ktorá by napríklad pri cenách domov
umožňovala korigovať maximálnu výšku úveru a teda aj dopyt po aktívach.
Rast cien akcií by sa mohol aktívne korigovať reguláciou výšky páky.
Otázkou však ostáva, kto by sa mal ujať týchto regulácii,
aby boli správne koordinované s menovou politikou centrálnej banky.
Odpoveď je jednoduchá: odborníci z centrálnej banky. Ich takmer nekontrolovaná
moc, už dnes s obrovskými dopadmi na ekonomiku, by tak nesporne ešte
narástla.
Pri svojich úvahách však akosi rýchlo zabúdajú na to, že aby
takéto regulácie mohli pôsobiť, bude musieť niekto vedieť povedať, že ceny sú
vysoké, dlhy málo dostupné, či likvidita nízka. Nedávna minulosť však ukázala,
že práve táto schopnosť zodpovedným s rozhodovacou mocou chýba (centrálni bankári bublinu
v nehnuteľnostiach popierali, až kým im nespľasla priamo do tváre).
Bolo by naivné myslieť si, že presunom týchto
kompetencií na „nezávislú“ centrálnu banku, sa problém neschopnosti posúdiť
ceny aktív vyrieši. Centrálna banka nie je nezávislá, na výkon svojej hry
potrebuje spoluhráčov zo súkromnej sféry (banky). To, že
veľké americké banky, zachraňované vládou a centrálnou bankou, sú dnes
väčšie ako boli pred krízou, naznačuje, ako veľmi nezávislé dokážu byť verejné
inštitúcie.
