The Wall Street Journal zverejnil pred pár dňami výborný článok
(alebo tu) Johna
Cochranea z University of Chicago o gréckej kríze a jej dosahu
na euro. Vo svojom článku vidí ako možné scenáre vývoja buď ďalšie
štátne krachy, alebo hyperinfláciu spôsobenú ECB, ktorá bude púšťať do
obehu nové peniaze na kúpu bezcenných štátnych dlhopisov. Odporúčam
každému prečítať si celý jeho článok, aj keď je v angličtine. Stojí to
za to!
Cochrane sa zameriava najmä na tvrdenia, ktorými politici
ospravedlňujú obrovskú pomoc Grécku:
- Záchrana eura – Cohrane prirovnáva štáty k
podnikom. Ak skrachuje niekoľko podnikov, s menou sa nič nedeje. Nič by
sa v súčasnej situácii bez fiškálnej únie nestalo, keby pár štátov
skrachovalo. Gréckom by to mohlo začať. V tejto súvisloti Cochrane
hodnotí kritéria Paktu rastu a stability ako škodlivé a navrhuje, aby sa
zrušili a aby sa jasne povedalo, že žiadna krajina nebude zachraňovaná
pomocou iných. - Nákaza – Cochrane sa neobáva, že by sa krach Grécka
preniesol na Portugalsko, Španielsko a ostatné dubiózne štáty. To
jediné, čo by sme sa po gréckom krachu dozvedeli o financiách
spomenutých krajín je fakt, či ich EU bude zachraňovať, alebo nie. Ak by
každý dopredu vedel, že žiadne záchranné akcie nebudú, nebude ani
žiadna nákaza. - Systémové riziko – krach Grécka by podľa Cochranea v
žiadnom prípade neohrozil finančný systém. V jeho prípade totiž nejde o
žiadne nové finančné produkty, pákové efekty, či mysteriózne deriváty.
Ide o obyčajný štátny dlh. Nič nové. Krachom Grécka by niekoľko ľudí
prišlo o peniaze a tým by to haslo. Gréci boli posledných takmer 200
rokov polovicu času v defaulte a s finančným systémom sa nič nestalo. - Záchrana bánk – chicágsky profesor sa pozastavuje
nad faktom, že takmer 2 roky po problémoch s hypotékami a na ne
naviazanými toxickými cennými papiermi si obrovská armáda európskych
regulátorov nevšimla, že množstvo bánk vsadilo na grécky dlh. Viac
regulácie teda sotva prinesie väčšiu ochranu pre investorov. Navrhuje,
aby sa zachránili len tie najdôležitejšie banky, keď to je naozaj nutné,
ale nie všetky a každý držitel gréckych dlhopisov.
Cochrane záverom volá po razantnom skresaní vládnych výdavkov a
zameraní sa na rast hospodárstva, pretože len tak môžu štáty splatiť
svoje dlhy. Upozorňuje ale, že rast nepochádza z míňania, najmä nie z
výdavkov na štedré penzie a platy vládnych úradníkov. Grécke míňanie vo
výške viac ako 50% HDP totiž neviedlo k rastu a plným kufrom peňazí.
English summary (taken from the original article):
Last week the Greek bailout ballooned into a gargantuan 750 billion
euro (nearly $1 trillion) debt stabilization fund, including a $39
billion line of credit from the International Monetary Fund. It won’t
work. Barring a fiscal and growth miracle, we will either see sovereign
defaults (larger and more chaotic for having been postponed) or the ECB
will have to print euros to buy worthless debt, leading to widespread
inflation.
The reasoning behind the Greek bailout is founded on several
myths that need exploding:
- Allowing Greece to default, or to renegotiate with bondholders,
would be the best way to save the euro. A currency union is strongest
without fiscal union. Then
countries are no different from companies. If they borrow and cannot pay
back, investors lose money. The currency is unaffected. Moreover, it
should be clearly stated that no country will be bailed out and there
should be no limits on budget deficits or levels of debt. - Contagion – We’re told that a Greek default will lead to
“contagion.” The only thing an investor learns about Portuguese,
Spanish, and Italian finances from a Greek default is whether the EU
will or won’t bail them out too. If everyone knew there wouldn’t be
bailouts there would be no contagion. - Systemic risk – Greece has no millions of complex swap
contracts, no obscure derivatives, no intertwined counterparties. There
isn’t even any collateral to dispute or assets to seize. This isn’t new
finance, it’s plain-vanilla sovereign debt. People who lent money will
lose some of it. Period. - Saving the banks – We’re told that Greece must be bailed out, or
large banks will fail. Apparently, two years after the great mortgage
meltdown, Europe’s army of bank regulators missed the fact that large,
“systemically important” banks had made firm-threatening bets on Greek
debt. So much for the idea that more regulation will keep complex banks
out of trouble.
The only way to solve the underlying euro-zone fiscal mess is to
slash government spending and to focus on growth. Countries only pay off
debts by growing out of them. And no, growth does not come from
spending, especially on generous pensions and padded government
payrolls. Greece’s spending over 50% of GDP did not result in robust
growth and full coffers.
Martin Kollár,
Písané pre Pasívne
investovanie a INESS
