Komisia s predložením nového klimatického cieľa únie otáľala mnoho mesiacov. Trochu rozhľadený čitateľ sa nemôže zbaviť dojmu, že trpezlivo čakala na koniec maďarského predsedníctva. To by totiž za veľmi ambiciózny pokles emisií o 90 percent do roku 2040 iste nebojovalo. Komisia si logicky počkala na dánske prezidentstvo. Dánsko, ktoré skoro 90 percent elektriny vyrába z OZE, sa bude predsa len viac snažiť dotlačiť Európsku radu k ambicióznejšiemu výsledku z pohľadu Komisie.
Európska únia je ako horolezec, ktorý vie, že sa na vrchol dostane, ale nazad už asi nie. Všetky faktory velia na ústup. Zdá sa, že pocit „byť svetovým lídrom za každú cenu“ je obzvlášť pre západné krajiny EÚ neodolateľný.
Je pravda, že v Únii emisie klesajú, a nechajme bokom, či už sa to deje z dôvodu poklesu priemyselnej výroby, drahých energií či inštalácie solárov a veterných turbín. Pohľad za hranice Únie je omnoho viac zadymený.
Spotreba ropy minulý rok dosiahla historický rekord. Spotreba uhlia dosiahla minulý rok historický rekord. O Číne čítate, koľko neuveriteľne veľa solárov nainštalovala a koľko miliónov elektroáut vyrobila, ale jej emisie aj minulý rok stúpli. Emisie obyvateľa USA boli v roku 1991 2,2-krát vyššie ako obyvateľa EÚ, dnes sú 2,6-krát vyššie. Svetové emisie CO2 minulý rok neklesli, ale stúpli na historický rekord. V roku 1991 predstavovali fosílne zdroje 86 percent spotreby energií, dnes je to 82 percent. Stále viac ako štyri pätiny spotreby dymia.
Známy kanadsko-český profesor Václav Smil si kladie logickú otázku: ak sa svet za 25 rokov snáh o znižovanie emisií v zásade nepohol, ako môže dúfať, že za ďalších 25 rokov dosiahne uhlíkovú neutralitu? Dôvodov neveriť je veľa. Štyri piliere civilizácie – oceľ, cement, umelé hnojivá a plasty – stále nedokážeme vyrábať bezemisne a zároveň ekonomicky efektívne, a to už je dnes klasická fosílna výroba v EÚ zaťažená povolenkami s cenovkou 75 eur.
V hodnotení vplyvov nového návrhu Komisie sa dočítate, že na dosiahnutie oteplenia o 1,5 stupňa Celzia v roku 2050 (s pravdepodobnosťou 83 percent, že k nemu dôjde) môže ešte ľudstvo zaťažiť atmosféru maximálne dodatočnými 100 gigatonami CO2. Minulý rok ľudstvo vypustilo 37,4 gigatony CO2. Áno, počítate správne, ešte tri roky súčasného využívania fosílnych energií a utrum. Pri 50-percentnej pravdepodobnosti tohto scenára to je sedem rokov. Pravdepodobnosť, že sa uhlíkový rozpočet vyčerpá oveľa skôr, teda hraničí s istotou. Čína ohlásila vrchol spotreby uhlia až na rok 2030.
Ak by mal svet dosiahnuť uhlíkovú neutralitu v roku 2050, musel by každý rok zažiť nový covid, pričom tie predchádzajúce budú stále trvať. Zníženie svetových emisií CO2 každoročne o štyri percentá sa zatiaľ javí ako nemožné. Samotný cieľ vyznieva paradoxne, akosi virtuálne, ak vezmeme do úvahy Čínu. Tá je zodpovedná za tretinu emisií sveta, ale neplánuje neutralitu skôr ako v roku 2060. Aktuálne má Čína rozostavané uhoľné elektrárne s výkonom 95 GW. To je ekvivalent výkonu 45 mochovských jadrových elektrární. A zároveň len tieto ešte nepostavené uhoľky vyprodukujú pätinu ročných emisií CO2 celej Európskej únie. Nie, tieto elektrárne sa nestavajú na 10 alebo 15 rokov, ale na dlhšie. Mimochodom, Čína prevádzkuje 1 161 uhoľných elektrární.
Uhlíková neutralita sveta v roku 2050 nie je za súčasnej situácie realistický cieľ. Rovnako oteplenie o 1,5 stupňa Celzia. To je však hraničný cieľ aj z pohľadu Parížskej dohody, ktorá cieli „významne pod 2 °C“. Lenže aj na oteplenie o 1,7 stupňa Celzia si svet pri súčasných emisiách vyčerpá uhlíkový rozpočet za 16 rokov (pri 50-percentnej pravdepodobnosti).
Európsky cieľ zníženia emisií o 90 percent do roku 2040 túto zadymenú realitu sveta dokonale ignoruje. Pohybuje sa v akademickom prostredí odporúčaní klimatických vedcov, nie v realite.
V čom je teda problém tohto cieľa?
Podstúpiť radikálnu ekonomickú transformáciu, keď zvyšok sveta beží úplne iným tempom, je extrémne drahé a riskantné. Komisia sa lipnutie na cieli 1,5 stupňa Celzia snaží ospravedlniť nákladmi: „Nedosiahnutie cieľa 1,5 °C bude Úniu stáť dodatočných 2,4 bilióna eur.“ Čo je to za argument? Že hranicu oteplenia o 1,5 stupňa klíma prekoná, je viac než isté, tieto náklady teda určite obyvatelia Únie ponesú bez ohľadu na to, aký cieľ sa stanoví. Ale zároveň títo istí obyvatelia zaplatia obrovské náklady za dosiahnutie plánovej, ale lokálnej uhlíkovej neutrality. Dvojitý náklad, pričom samotné investície do energetickej transformácie budú ročne desaťnásobne vyššie ako spomínaný dodatočný náklad. Inými slovami, za dosiahnutie cieľa zaplatíme 30 biliónov, aby sme sa aj tak nevyhli nákladom 2,4 bilióna.
Jediný prínos tohto urputného a nákladného snaženia tak skutočne bude len v „pozitívnom príklade“, ktorý predstavitelia Únie chcú vyslať svetu a tým motivovať aj ostatné krajiny k podobnému úsiliu. Znamená to však, že ak by ten cieľ bol nižší, napríklad 80 percent, ostatné krajiny by zásadne zmenili správanie?
Určite nie. Únia je síce na dobrej ceste znížiť emisie podľa plánu Fitfor55, ale z toho nevyplýva, že rovnako sa jej bude dariť s cieľom do roku 2040. Totiž, znížiť emisie za 40 rokov o 55 percent je úplne iný druh úlohy ako znížiť emisie o dodatočných 35 percent za 15 rokov. Rozdielny je nielen čas, počas ktorého sa zmena má udiať, ale hlavne technológie. Nízko visiace ovocie v podobe vypínania uhoľných elektrární je už zo 70 percent „zjedené“. Najjednoduchšie druhy plytvania energiami odstránené. V cene elektriny už je započítaná cena uhlíka.
EÚ je už v ďalšej fáze, kde čelí inštitucionálnym a technologickým neistotám. Kladie si radikálny cieľ, keď ešte nevie, či a ako sa podarí rozbehnúť uhlíkové clo. Keď ešte stále nie je jasné, ako bude fungovať ETS2. Keď stále chýbajú komerčne udržateľné technológie výroby primárnej ocele, cementu či alternatívy plastových hmôt. Keď rastúci podiel OZE a elektriny so zápornými cenami komplikuje investície do zdrojov potrebných v tme a v bezvetrí. Keď plánované investície do prenosových sietí dlhodobo a významne zaostávajú a pomaly sa začínajú objavovať blackouty. Keď sa nenaplnili očakávania superlacnej a prebytkovej elektriny potrebnej na výrobu miliónov ton vodíka. Keď stále nemáme k dispozícii efektívne metódy zachytávania a uskladnenia CO2.
Myslieť si, že v priebehu piatich rokov niektoré z týchto problémov vyriešime a potom za 10 rokov implementujeme v celej EÚ, je nepodložene optimistické. Únia si, naopak, lipnutím na 90-percentnom cieli do roku 2040 môže privodiť nielen neúspech, ale aj prehĺbenie ekonomickej stagnácie, ktorú zažíva dnes. Pripočítajte si k tomu záväzok výdavkov piatich percent HDP na obranu, neúprosnú demografickú krízu spojenú so starnutím a politický rast odporu proti klimatickým cieľom.
Ústupky, ktoré nový návrh Komisie obsahuje, sú preto racionálne dobre obhájiteľné, ale nedostatočné. Členské štáty by mali žiadať zníženie cieľa na úroveň 80 – 85 percent. 5- až 10-percentný rozdiel sa naoko môže zdať malý, ale v skutočnosti bude mať veľký vplyv. Každé percento dodatočného zníženia emisií nad 80 percent bude pravdepodobne rádovo drahšie. Únia by si aj týmto cieľom bezpochyby zachovala líderstvo vo svete znižovania emisií a zároveň nevytvorí taký ohromný tlak na viazanie obrovských súkromných a verejných investícií, ktorých cieľom nie je vytvárať novú pridanú hodnotu, ale len prerábať ekonomiku na iné zdroje energií.
