V poslednom období sa však začínajú objavovať vedecké práce, ktoré sa pozerajú na to, ako si spotrebitelia vedú v pozícii voličov na „politickom trhu“. Ich hlavný zistením je, že ešte horšie ako v pozícii spotrebiteľov.

Na jednej strane sa niet čomu čudovať. Ten istý človek môže stráviť hodiny pri výbere hriankovača a následne sa rozhodnúť, koho voliť na základe pár sekundového zamyslenia pri volebnej urne. Dôvodom je, že pri voľbe hriankovača jeho rozhodnutie priamo ovplyvní to, ako budú vyzerať jeho raňajky na najbližšie mesiace. V prípade rozhodnutia pred volebnou urnou tomu tak nie je. Tam je jeho voľba len malým zrnkom piesku v púšti voličov a nemá žiadny priamy vplyv na to, kto mu bude vládnuť nasledujúce roky.

S čím teda prišli behaviorálni ekonómovia, keď skúmali voličov? Odhalili hneď dve systematické zlyhania. Oboje sa týkajú verejných financií a oboje spôsobujú, že demokracia nefunguje tak, ako by mohla:

Voliči majú v prvom rade problém vôbec zistiť koľko a aké dane platia za služby, ktoré im poskytuje štát. Ide o tzv. „fiškálnu ilúziu“. Nie je to však úplne náhoda. Politici majú totižto často motiváciu prijímať také dane, ktorých záťaž nedokážu voliči dostatočne dobre vyhodnotiť. Napr. osobitný odvod z neživotného poistenia. Politik takýmto spôsobom dokáže vybrať viac a minúť to na populárne verejné výdavky (v snahe o znovuzvolenie) a zároveň si nenahnevať voličov vysokými daňami.

To je aj dôvod, prečo časť daní a odvodov „platia“ za zamestnanca zamestnávatelia. Prečo sa dane z príjmov a odvody automaticky zrážajú zo mzdy každý mesiac a neplatia sa spolu v deň daňového priznania. Prečo sa zvyšuje zastúpenie nepriamych daní (DPH a spotrebné dane), ktoré sú ťažšie identifikovateľné (hlavne, keď sú dlhšiu dobu v platnosti) atď.

A práve tu môže pomôcť edukačný portál Cenastatu.sk, kde sa každý človek jednoducho dozvie, koľko štát vyberá na jednotlivých daniach a dokonca si môže jednoducho vypočítať, koľko práve on prispieva na chod štátu (najnovšie aj pomocou novej mobilnej aplikácie Tvoja cena štátu). Ide teda o sprístupnenie práve tých informácii širokým masám, ktoré politici tak radi maskujú.

Druhou problematickou oblasťou je predstava voličov o tom, koľko zdrojov ide na jednotlivé služby. Ide o tzv. „omyl nevšímania si nákladov obetovaných príležitostí“. Voliči  často reagujú na verejné výdavky len podľa toho, či znejú „spoločensky vhodne“. Kto by sa opovážil argumentovať, že do zdravotníctva (na chorých ľudí!) už ide dosť zdrojov, alebo že dôchodky (živobytie starých ľudí!) by sa už nemali zvyšovať. Na jednoduchú otázku: „zrušili by ste dotácie pre poľnohospodárov?“ sa obyčajnému človeku vybavia neobrobené polia, prázdne regály a nezamestnaní poľnohospodári.

Aby sa však volič dokázal racionálne rozhodnúť vo vyššie načrtnutých otázkach, musí poznať aspoň približne aj ich náklady obetovaných príležitosti. Teda to, čo stratíme, ak pridáme na dôchodky, alebo ponecháme v platnosti dotácie. Verejné financie sú totižto uzatvorená nádoba. Keď niekde pridáte, inde musíte ubrať.

Toto sú však všetko informácie, ktoré sa človek ľahko dozvie či už z Vesmíru verejných výdavkov, alebo z každoročne vydávaného Účtu za služby štátu. Volič tak môže získať aspoň približnú predstavu o nákladoch obetovaných príležitosti v prípade rôznych služieb.

Portálu Cenastatu.sk tak ponúka celý balíček bezplatných služieb, ktoré pomáhajú zmierňovať vyššie zmienené kognitívne problémy voličov. Z Ceny štátu sa tak stáva dôležitá barlička pre lepšie fungovanie demokracie a verejných financií. Prináša ľudom informácie o tom, koľko platia na daniach a koľko ich stoja jednotlivé služby. A to všetko v ľahko prístupnej forme.

Denník N, 20.6.2017