Spojenie „čo je a nie je vidieť“, ktoré pozná snáď väčšina študentov ekonómie, pochádza od Frederica Bastiata, ktorý na príklade s rozbitým oknom ilustroval, že dôležité nie jej len to, čo je vidieť, ale to čo by mohlo byť vidieť.
Za rozbitým oknom vidia mnohí ekonomický stimul, ktorý dá prácu sklárovi, ten za získané peniaze dá prácu obuvníkovi a ten zase pekárovi atď. Ale Bastiat upozorňuje, že na začiatku to bol vlastník okna, ktorý musel zaplatiť sklárovi za opravu rozbitého okna, pričom túto službu pôvodne nechcel, a peniaze chcel využiť podľa vlastných predstáv, teda efektívnejšie. To bohužiaľ nie je vidieť, preto to mnohých ľudí pletie a volajú na vládu, aby „rozbíjala“ okná a tak stimulovala ekonomiku. Pritom v konečnom dôsledku sa ani vytvorený blahobyt, cez sklára, obuvníka, pekára, nevyrovná blahobytu, ktorý by získal vlastník okna, keby mu niekto nerozbil okno.
A teraz ten paradox. Európskemu parlamentu sa zrútila časť stropu v Štrasburgu. Kvôli tejto škode musel zasadať v Bruseli. A čo sa nestalo? Parlament ušetril 3 až 4 mil Eur vďaka tomu, že bruselský cirkus nemusel cestovať do Štrasburgu. Vzniknutá škoda 6,5 mil. eur bude hradená z poistenia. Poučenie – vo verejnej správe neplatí Bastiatova poučka vždy, niekedy môže byť to, čo je vidieť, efektívnejšie, lacnejšie.
Poučenie 2 – ani do očí bijúce úspory nie sú dôvodom na ukončenie cirkusu, ďalšia schôdza už bude v Štrasburgu.
