Na môj článok zverejnený v Hospodárskych
novinách, v ktorom som
pochyboval o využívaní ekonomického vzdelania na ministerstve
pôdohospodárstva, zareagoval
aj sám minister Becík. Bohužiaľ, v texte jeho článku ekonóm opäť ťažko
hľadá argumenty.
Trochu
času mi ušetril blogger
Michal Lehuta komentovaním niektorých ministrových tvrdení. Niekoľko
rozumných vysvetlení je aj v diskusii. Zdá sa, že s poľnohospodármi
to jednoducho „teoreticky“ nepôjde.
K samotnému
blogu Michala Lehutu mám však jednu pripomienku. V článku som uvádzal, že
na dotácie pôdohospodárom sa skladáme vo výške 4 600 Sk na obyvateľa.
Michal spolu s ministrom tvrdia, že to nie je pravda:
Minister:
Nie je pravda, že občania SR sa
poskladajú na dotácie farmárom sumou 4 600 Sk "na hlavu“. Pri priamych
platbách doplatok z národného rozpočtu tvorí iba 30 percent oprávneného nároku
a zvyšok pripadá na rozpočet EÚ, do ktorého prispieva aj SR. Ak by sme teda
nečerpali európske fondy určené na podpory pre poľnohospodárstvo, stali by sme
sa v tomto odvetví čistými platcami
Michal:
Nie je teda pravda, ako tvrdí Ďurana, že
každý občan prispieva na dotácie sumou 4 600 korún. Veľká časť
prostriedkov do rezortu ide z rozpočtu EÚ – tento rok takmer 19 miliárd (do
rozpočtu EÚ však prispievame aj my).
Výdavky
na pôdohospodárstvo ako celok prepočítané na jedného obyvateľa sú 5 387
Sk. 4 600 Sk na obyvateľa sú čisté výdavky na dotačné programy,
intervenčné nákupy, či podporu investícií. Potravinovú bezpečnosť
a podobné funkcie ministerstva som logicky vynechal.
Predstava,
že my za peniaze z EÚ neplatíme je absurdná. Je to podobná predstava, ako keď si človek s minimálnou mzdou povie,
ja za zdravotníctvo neplatím, pretože moje odvody sú nižšie ako je priemer,
naopak, na mňa doplácajú. Ak hovoríme o eurofondoch, musíme ich vidieť
v európskom meradle. Účasť na spoločnej poľnohospodárskej politike
znamená, že sa spoločne podieľame na tomto grandióznom dotačnom projekte. Je
paradoxné, že práve minister pôdohospodárstva, ktoré je na unijných peniazoch
najviac závislé, túto skutočnosť nereflektuje. Stavanie sa do pozície – my nie
sme únia, my od únie len čerpáme fondy, je popieraním reality. To, že sme dnes
čistými príjemcami totiž neznamená, že to tak bude aj o 7 rokov.
Zaostalejšie krajiny ako Rumunsko a Bulharsko, prípadne neskôr Turecko, či
Chorvátsko, z nás môžu čoskoro urobiť čistých platcov. A teraz fakty
z EÚ pohľadu. Na poľnohospodárstvo smeruje minimálne 52 mld. Eur.
Pri počte obyvateľov únie 490 mil. to na jedného obyvateľa vychádza 3 200
Sk. Ak k tomu pripočítame slovenské výdavky na spolufinancovanie 6,7 mld.
Sk v roku 2008, na jedného Slováka pribudne ďalších 1 240 Sk.
Dohromady (sčítaním EÚ príspevku a slovenského príspevku) dostaneme sumu 4 440
Sk.
Ak
by aj niekto stále odmieta nazerať na tieto výdavky ako spoločné tak Slovensko
by malo v roku 2008 získať z eurofondov zhruba o 100%
viac ako zaplatí. V reči dotácií by to znamenalo, že na jedného obyvateľa
nevynakladáme na dotácie 4 600 Sk, ale „len“ 3 000 Sk (to je viac ako príspevok
jedného obyvateľa na pomoc v hmotnej núdzi a telesne postihnutým
dohromady).
Mimochodom,
práve bol na vládu predložený materiál Priority
Slovenskej republiky na obdobie 18-mesačného predsedníctva Francúzska, Českej
republiky a Švédska v Rade EÚ. V časti
o poľnohospodárstve sa dozvieme: „Z pohľadu
SR bude kľúčové sledovať finančné aspekty spoločná poľnohospodárska politika,
keďže diskusia o reforme môže mať pre SR negatívne implikácie najmä
v súvislosti s finančným výhľadom na roky 2014 – 2021.“
Nikde
zmienka o tom, že dotačné podpory by mali byť obmedzované s cieľom
narovnať vzťahy a motivácie. Práve naopak, obavy, že by zdroj peňazí mohol
vyschnúť.
