Európske krajiny, kde majú regióny viac právomocí
v oblastiach daní, legislatívy a školstva majú podľa švajčiarskej
štúdie tendenciu byť ekonomicky vyspelejšie ako centralizované.
Štúdia hodnotí vplyv
decentralizácie na ekonomiku, ale aj kvality vzdelávania a inovácií v 26
európskych krajinách, vrátane nečlenov EÚ Švajčiarska, Nórska a Chorvátska a
okrem Luxemburska, Slovinska, Cyprusu a Malty – vzhľadom k ich malej veľkosti.
V rebríčku krajín sa na
prvom mieste v decentralizácii umiestnilo Švajčiarsko, ktoré je známe
svojím všeobecne rozšíreným inštitútom priamej demokracie – referenda,
nasledované Nemeckom, Belgickom, Španielskom, Rakúskom a Talianskom.
Na druhom konci tabuľky sa
ocitlo v pozícii najviac centralizovanej krajiny nováčik Európskej únie,
Bulharsko. Za ním sa umiestnili pobaltské krajiny, Slovensko, Grécko
a Chorvátsko.
Slovensko obsadilo celkovo
21. priečku, keď v jednotlivých ukazovateľoch vykazovalo európsky priemer
až hlboký podpriemer, a v jednom z najdôležitejších ukazovateľov,
funkčnej decentralizácii, bolo až na poslednej priečke. Funkčná decentralizácia
predstavuje schopnosť regiónov tvoriť rozhodnutia v rôznych oblastiach
politiky a silu tieto rozhodnutia presadiť.
Ako uviedol portál EUobserver, generálny tajomník
zadávateľa štúdie, organizácie Assembly of European Regions, ktorá zastrešuje
sieť regiónov z 33 európskych krajín, Klaus Klipp, povedal, že
centralizácia ničí rozvoj na úkor svojich občanov. Podľa neho, regionálni
politici majú väčšiu tendenciu byť priamo zaangažovaní do riešenia problémov vo
svojej volebnej oblasti ako centrálna vláda. Ako príklad uvádza
vysokorýchlostný vlak medzi Parížom a Štrasburgom, ktorý začal premávať až
po rokoch intenzívneho lobingu zo strany krajských úradov v Alsasku. Prípadne
starosta v Transylvánskom meste Sibiu, hlavnom meste kultúry EÚ 2007,
ktorému sa podarilo agitáciou získať pre svoje mesto medzinárodné letisko, hoci
bolo mesto pôvodne národnou vládou zo zoznamu vylúčené.
Výsledky tejto štúdie sú
v priamom rozpore s tendenciami či už v jednotlivých štátoch
alebo aj na úrovni celej Európskej únie. Pod rúškom pretrvávajúcej hospodárskej
krízy sa posilňujú právomoci centrálnej vlády na úkor regiónov alebo samotných
občanov. Práve presvedčenie politikov, že unifikované rozhodnutia pre čo
najväčšiu oblasť sú tie jediné správne, ničia tak dôležitú konkurenciu medzi
regiónmi, ktorá by zabezpečila ich rozvoj, vyrovnávanie rozdielov
a jednoduchšie prekonanie krízy.
Rovnaké
princípy platia aj v EÚ. Prijatím Lisabonskej zmluvy, a následným
prenesením právomocí do Bruselu či Štrasburgu
by sa len zvýšila celková miera centralizácie, ktorá vôbec nezaručuje kvalitnejšie
rozhodovanie, ale ako vyplýva zo štúdie, skôr naopak.
