Pomoc americkej vlády finančnému sektoru
sprevádzalo regulačné opatrenie, ktoré nastavilo strop pre výšku odmien
manažérov. Finančná pomoc ako taká bola pálčivou témou a štát chcel obmedzením
odmien získať podporu verejnosti, ktorej právom vadilo dotovanie súkromných
inštitúcií. Tie do problémov dostali manažéri, za čo si ešte navyše prideľovali
obrovské odmeny. Ako si s týmto nariadením poradili Goldman Sachs
a Citigroup?
Goldman Sachs dostala pôžičku 10 miliárd dolárov, ďalšie
štátne peniaze do nej pritiekli nepriamo cez AIG, ktorej bola poskytnutá pomoc
aj z dôvodu, aby mohla uhradiť svoje záväzky voči Goldman Sachs. Tu sa
jednalo o sumu ďalších približne 10 miliárd dolárov, ktorú mali v AIG
navyše zahedžovanú predajom akcií AIG nakrátko. Obmedzenie výšky odmien sa však
vzťahovalo iba na situáciu, keď Goldman Sachs priamo dlžil štátu peniaze, ktoré
dostal cez pomocný program americkej centrálnej banky. Goldman sa preto
poponáhľal s vrátením týchto 10 mld., aby si mohol vyplatiť mastný zisk
za prvý kvartál vo výške 1,8 miliardy dolárov cestou najvyšších odmien v 140
ročnej histórii firmy. Americkí daňoví poplatníci sa tak cestou pomoci AIG,
ktorá nakoniec putovala do Goldmana, poskladali na rekordné odmeny investičnej
banky v čase jednej z najväčších finančných kríz histórie.
Citigroup obmedzenie eliminovala tiež pozoruhodným spôsobom.
Nakoľko si nemôže dovoliť vrátiť pôžičku
od štátu, jednoducho sa časti
svojich zamestnancov rozhodla zvýšiť platy o 50 percent, čím dokonale
vykompenzujú nízke odmeny, ku ktorým sa zaviazali.
Ako vidno, štátne regulácie sú neúčinné aj pri tých najjednoduchších
úkonoch ako je zoškrtanie odmien. Aké efekty potom majú regulácie v tak
komplexnom systéme akým je celý finančný sektor?
