Obava
knihožrúta je neopodstatnená. Nie, nemyslím, že libertariáni
hovoria „nech si to ľudia vyžerú“. Skôr: „Ak ľudia aj naďalej nechajú
politikov za ich peniaze hľadať efektívne, robustné a premyslené riešenia,
tak si to vyžerú ešte viac, ako
je tomu dnes“.
Fiškálny stimulus má
z dlhodobého hľadiska rovnaký efekt ako každý iný doping – škodí. Jeho kritika preto scestná určite nie je. Nemusíte
mať Ph.D. od M.I.T. (ktoré
v predpovedaní kríz evidentne nepomáha), aby ste pochopili prečo. Peniaze,
ktorými chce vláda stimulovať ekonomiku, musí najprv odniekiaľ zobrať. Buď ich
zoberie ľuďom na daniach, požičia si ich alebo si ich vytlačí (zoberie ľuďom
kúpnu silu cestou inflácie). Keďže pomaly niet čo zdaňovať a požičiavať si chcú
odrazu všetci, pričom ochotných veriteľov je čoraz menej, do kurzu sa
stále viac dostáva posledná možnosť.
Vo všetkých troch
prípadoch odčerpávame zdroje z jednej časti ekonomiky na to, aby sme ich
„stimulačne“ používali v inej časti ekonomiky. Kľúčová otázka znie – kde
sú tieto zdroje z hľadiska budúceho ekonomického rastu umiestnené lepšie?
Tam, kde ich nasmerovali voľné interakcie na zisk (=hospodársky rast)
zameraných trhových aktérov (umiestnenie pred stimulom) alebo tam, kde ich
nasmeruje rentu vyhľadávajúca
politicko – lobistická – sociálno –
inžinierska skupina (umiestnenie po stimule)? Ak hlasujete za druhú možnosť,
mali by ste si pripraviť veľmi dobré argumenty na vysvetlenie toho, prečo potom
Južná Kórea rástla rýchlejšie ako tá Severná alebo prečo nás za posledných 50
rokoch v životnej úrovni výrazne predbehlo napríklad susedné Rakúsko.
Názor, že fiškálny stimul
za to nestojí pritom určite nebol v posledných rokoch v ekonómii okrajovým. Aj mainstreamoví
ekonómovia hovoria o väčšom multiplikačnom efekte znižovania
daní. A ak zoberiete do úvahy očakávania,
multiplikátor zrazu zmizne aj zo
samotných keynesiánskych modelov.
Fiškálnemu stimulu dobré
meno nespravil ani najväčší fiškálny stimulant na svete – Japonsko. To stratilo
desaťročie
ekonomického rastu aj napriek (vďaka) tomu, že
medzi rokmi 1995 a 2005 zaplavilo svoje mestá oceánom betónu a na
verejné projekty a vytvorenie politcko-stavebníckej mafie v tomto
období minulo 6,2 bilióna amerických dolárov, čo je tri až štyrikrát viac, než
za rovnaké obdobie minuli na rovnaký účel 20-krát väčšie a 2-krát
ľudnatejšie Spojené štáty americké.
Teória, sedliacky rozum
a prax nám naznačujú, že fiškálne stimuly nepomôžu. Netreba sa však
vzdávať! Určite
je to v tom, že neboli dostatočne veľké…
O zvieracích pudoch, smrteľných deflačných
špirálach a nepoddajných mzdách niekedy nabudúce.
