Mnoho ekonómov obhajuje nutnosť štátnych zásahov do
ekonomiky v čase krízy rigídnosťou miezd, ktoré sú príliš vysoké
a tak ruinujú zamestnávateľov. Veľkú mieru na tejto rigidite však majú
samotné vládne politiky na trhu práce. V tejto dobe veľmi užitočný príklad
siaha do obdobia tesne pred a počas Veľkej hospodárskej krízy. Podrobne o tom
píše Lee. E Ohanian.
Za hlavné príčiny vtedajšej krízy sa obyčajne považuje pokles
ponuky peňazí (monetárna kontrakcia) a problémy bankového systému.
Málokto však hovorí o tom, že hneď v úvode krízy
sa priemysel dostal do veľkých problémov. Prezident Hoover totiž v čase vznikajúcej
krízy požiadal zástupcov priemyslu, aby udržali zamestnanosť, zafixovali mzdy
a delili prácu medzi zamestnancov. Priemyselní giganti mu to prisľúbili,
samozrejme nie zadarmo, ale za ochranu pred odbormi a štrajkami. Koncentrácia
amerického priemyslu (v roku 1929 údajne 200 korporácií kontrolovalo 50% amerického priemyslu) spôsobila, že takéto
dohody mali dopad na celý sektor. Umelé
udržiavanie zamestnanosti a nominálnych miezd sa však pri klesajúcom
odbyte muselo nejako prejaviť, čo ilustruje nasledujúci graf:
 |
Počet odpracovaných hodín na človeka klesol o 30%,
i napriek tomu, že v tom čase ešte ku kontrakcii množstva peňazí
nedošlo (stabilná úroveň M1 a M2). Zamestnanosť sa síce nepodarilo udržať,
ale jej hodnota 8,7% na konci roka 1930, bola ešte stále nízka na to, aby táto
kríza dostala nálepku Veľká. K tomu došlo až v nasledujúcich rokoch.
Späť ku mzdám. Častou výhradou ekonómov proti schopnostiam
voľného trhu vysporiadať sa s krízovými obdobiami, či s defláciou, je
údajná nízka pružnosť miezd. Tvrdí sa, že zamestnávateľ nie je schopný presadiť
zníženie miezd. Nuž, ak sa zaviaže fixovať mzdy a neprepúšťať, tak nie je.
Faktom je, že pracovná legislatíva a vyjednávanie so zamestnancami
znižovanie miezd komplikuje, ale prípady znižovania miezd sa predsa len nájdu,
viď príklad ČSA.
Ani náročnosť znižovania miezd však nebráni zamestnávateľom znižovať, resp.
nezvyšovať celkové mzdové náklady, a to je to, čo sa počíta. Zamestnávateľ
nemusí nutne tlačiť na znižovanie miezd. Ak má dostatočný likviditný vankúš,
môže voliť metódu postupného nahradzovania pracovnej sily lacnejšími
zamestnancami. Ohanian vo svojej práci cituje štúdiu, ktorá analyzovala
inzeráty záujemcov o prácu. V spomínanom období na začiatku krízy
bola v inzerátoch požadovaná mzda zreteľne nižšia, ako umelo udržiavaná
mzda v priemysle. Dohody s vládou však obmedzovali schopnosti trhu
vyrovnať ponuku s dopytom po práci, aj preto kríza dosiahla také rozmery.
Okrem najímania
lacnejších zamestnancov je ďalšou možnosťou zvyšovanie produktivity práce znižovaním
počtu odpracovaných hodín (ako ukazuje nižšie uvedený graf), čo tiež znamená
nižšie mzdové náklady.
Pružnosť miezd sa teda nemusí materializovať v úpravách
existujúcich kontraktov, aj keď aj táto cesta je schodná. To, že táto pružnosť na
neregulovanom trhu existuje, Ohanian ukazuje aj na príklade sektora pôdohospodárstva
na počiatku Veľkej hospodárskej krízy, ktoré v tom čase zamestnávalo
zhruba rovnako veľa ľudí ako priemysel. V tomto odvetví došlo
k výraznému poklesu miezd, a zároveň udržaniu zamestnanosti
a počtu odpracovaných hodín.
Schopnosť trhu práce znižovať mzdové náklady, respektíve
udržiavať produktivitu práce aj v čase recesie, ukazuje aj graf
z amerických reálií zo súčasnosti:
 |
Graf ukazuje, že výsledný produkt na hodinu práce stúpol
o 6,6% aj pri poklese celkovej produkcie o -1,5%. Došlo k tomu vďaka
úsporám v mzdových nákladoch a zníženiu počtu odpracovaných hodín na
priemerných 33
hodín za týždeň.
Európska únia neostala
bokom. Okrem rastu nezamestnanosti došlo medziročne aj k poklesu
odpracovaných hodín o 0,7 hodiny na 40,3 (počet odpracovaných hodín je prepočítaný
len na plné úväzky, na rozdiel od amerických čísiel). Pokles bol výraznejší na
Slovensku, kde sa odpracované hodiny znížili o 1,4 na 39,3 hodín.
Zamestnávatelia v snahe zvýšiť efektivitu ešte volia ďalší nástroj,
a tým je rast počtu zamestnancov na čiastočný pracovný úväzok. Podiel
„krátkych“ zamestnancov na celkovej zamestnanosti stúpol aj na Slovensku
medziročne o 1,8% na celkové 4% (priemer EÚ je 18%).
Rigídnosť miezd nie je všeobecným pravidlom a na
svedomí ju majú často vládne politiky trhu práce a zákonmi garantovaná
silná pozícia odborov. Vyššie uvedené príklady ukazujú, ako sa s týmito
prekážkami v podnikaní snažia vyrovnať zamestnávatelia. Je veľmi pravdepodobné,
že neregulovaný trh práce by na zmenu podmienok reagoval pružnejšie aj
znižovaním miezd. Za súčasných podmienok musí voliť cestu znižovania
odpracovaných hodín, či počtu zamestnancov.
Záverom ešte jedna poznámka. Hospodárstvo je dynamický
systém. Zamestnanci, a obzvlášť tí, ktorí prežili väčšiu časť života
v štátom regulovanom hospodárstve, žijú často v očakávaní nemenného
zamestnania so stabilne rastúcim príjmom. Kto by si to neprial. Realita však
taká stabilná nie je a nemôže byť, pretože sa menia preferencie
spotrebiteľov, pribúdajú technologické novinky, mení sa počet obyvateľov. Keďže
potreby spotrebiteľov sú v podstate neobmedzené, aj práce ako takej je
v podstate neobmedzené množstvo. Ide len o to, aby sa dopytu
spotrebiteľov, schopnosti zamestnávateľov vytvárať pracovné miesta
a ponuke ľudí pracovať nevytvárali umelé prekážky. Až potom môže trh
prostredníctvom cenovej signalizácie (práca, tovary a kapitál) vykonávať
svoju „čistiacu“ funkciu, to jest spájať dopyt s ponukou.
A v niektorých prípadoch, ak dopyt spotrebiteľov klesne a ľudia
hľadajúci príjem chcú pracovať, je nevyhnutné dohodnúť sa na znížení mzdy. Inak
ostane už len možnosť nepracovať. 
