Ani v Amerike nemajú jadrováci (rozumej
budovatelia jadrových elektrární) na ružiach ustlané. Nemám tým na mysli súboj
s verejnou mienkou, ktorá vo väčšine prípadov „nemá nič proti jadrovej
elektrárni, ak stojí minimálne 100 km od môjho bydliska“, ale ich schopnosť
získavať finančné zdroje priamo od súkromných investorov, alebo financujúcich
bánk.
Jadro má pritom v USA minimálne o propagáciu zo
strany štátu postarané. Prezident
Barack Obama vyhlásil: „ Je to jednoduché. Aby sme uspokojili rastúce
energetické potreby a predišli negatívnym následkom klimatickej zmeny,
budeme musieť zvýšiť dodávku elektriny z jadra.“
Verbálne vyhlásenia však investorom a bankám nestačia.
Niet sa čo čudovať. Ak by sme sa snažili nájsť charakteristickú vlastnosť
výstavby jadrovej elektrárne kdekoľvek na svete, dala by sa zhrnúť dvomi
slovami: Predražená a meškajúca. Fínske Olkiluoto bude stáť už o 50%
viacej, francúzske Flamanville
zatiaľ o 20%, meškanie sa začína počítať v rokoch. Bulhari po zistení, že
elektráreň môže
stáť až 10 mld. eur špekulujú o zrušení projektu. A tak niet
divu, že ani v USA by nové elektrárne bez luxusnej štátnej pomoci
pravdepodobne nevznikli. Americká
vláda vydala zatiaľ podmienený záväzok poskytnúť záruku na 70% nákladov
výstavby v štáte Georgia, dohromady za 8,3 mld. dolárov. Vlastníci
elektrární si pritom môžu úver vziať od štátnej banky. Výstavba dvoch reaktorov
s výkonom 2234 MWe by mala stáť 14 mld. dolárov (320 mld. Sk).
Obama pritom objem vystavených záruk plánuje strojnásobiť.
A to nie je všetko.
Štátna snaha (alebo úspech jadrovej loby) podporovať
výstavbu jadrových elektrární môže nadobúdať nečakané podoby. Florida
a Georgia dokonca zaviedla príplatok k cene elektriny. Výnosy
z tohto príplatku by mali byť použité na výstavbu nových jadrových zdrojov.
Akokoľvek sa môže elektrina vyrobená z jadra zdať
ako fascinujúci úspech ľudského ducha, aj tu by mali platiť ekonomické
pravidlá. Ak odmietame štátnu
podporu pre neefektívne obnoviteľné zdroje, rovnako si podporu nezaslúžia ani
zdroje z jadra.
