V tomto
komentári som pri hľadaní vinníkov gréckej drámy prstom ukázal aj na ECB: „Politicky
podporovaná ilúzia homogenity krajín EMÚ, akceptácia gréckych dlhopisov zo
strany Európskej centrálnej banky (ako kolaterál na pôžičky komerčným bankám za
rovnakých podmienok ako keby sa jednalo o nemecké dlhopisy) a nízke úrokové
sadzby viedli k tomu, že európske banky či dôchodkové fondy radi zabudli na
pošramotenú fiškálnu históriu tejto krajiny, ignorovali viaceré správy o
falšovaní štatistík a ochotne financovali grécky sen (a sny či bubliny
ostatných PIIGS).”
a čitateľa som
odkázal na článok Philippa Bagusa (nedávno prednášal o kríze aj Slovensku),
ktorý popisuje ako sa tvoria nové peniaze v eurosystéme a ako to
negatívne vplýva na fiškálnu zodpovednosť rizikových krajín. Tento problém zaujal
aj jedného z najčítanejších finančných blogerov Felixa Salamona ,
ktorý cituje pasáž z diela
autorskej dvojice Peter Boone a Simon Johnson zameranú na proces tvorby peňazí v eurozóne. V chápaní terajších problémov Grécka, ale
aj ostatných PIIS hrá veľmi dôležitú úlohu, preto stojí za to ho preložiť:
„Základným problémom je spôsob,
akým dochádza k tlačeniu nových peňazí: každá vláda v eurozóne sa
môže financovať priamym (alebo nepriamym) predajom dlhopisov komerčným bankám,
ktoré ich môžu následne „repo“vať (teda použiť ich ako kolaterál za pôžičku)
v ECB výmenou za čerstvé eurá. Komerčné banky na tom získajú, keďže úrok,
ktorý od nich požaduje na týchto pôžičkách, je nízky. Vlády zároveň
získajú peniaze a môžu financovať väčšie rozpočtové deficity. Problémom
však je, že skor či neskôr musia vlády splatiť svoje dlhy alebo prinajmenšom
stabilizovať úroveň verejných dlhov.
Táto štruktúra priamo
narúša motivácie komerčných bánk: majú poistku v podobe ECB, ktorá je
„veriteľom poslednej inštancie“ a zároveň ECB i EÚ výrazne tlačia na
jednotlivé krajiny aby zachraňovali komerčné banky, ktoré sa dostanú do problémov.
Ak sa krajina dostane do eurozóny, jej banky získajú prístup k obrovskému
množstvu lacného financovania spolu s očakávaním, že napriek možným
chybným rozhodnutiam budú zachránené. To umožňuje bankám obrovskú expanziu ich
súvahy vrhnutím sa na domáci trh s nehnuteľnosťami, zámorské expanzie
alebo šialené produkty vydané Goldman Sachs. Len pomyslite na Írsko
a Španielsko, kde banky rozdali masívne objemy úverov, ktoré teraz
potápajú tieto krajiny.
Vzhľadom na to, že eurozóna poskytuje jednoduchý
prístup k lacným peniazom, nie je prečo sa čudovať, že
mnoho ďalších krajín chce vstúpiť. Rovnako sa nemožno čudovať, prečo
vybuchla. Pre krajiny s rozhadzovačnými vládami alebo slabým finančným
systémom to bola bonanza. V podstate si požičiavali od tých zodpovednejších
v eurozóne, krytí ECB. Nemci boli relatívne striedmi, no periféria si
užívala rozmach. No teraz je rast za
nami a niekto v Grécku, Portugalsku, Španielsku, Írsku a možno
v Taliansku musí niečo vrátiť, alebo aspoň zastaviť neobmedzené zadlžovanie.
A tak páni Trichet a Strauss-Kahn zobrali čiapku do ruky a išli
do Nemecka vypýtať ďalšiu pomoc.“
