Predpokladám, že na druhý deň od zavedenia prvej dane,
začal panovník-politik tvrdiť, že nedobrovoľné odovzdávanie prostriedkov do jeho pokladnice je v skutočnosti prejavom solidarity (resp. prejavom spoločenskej súdržnosti, ak vtedy ešte
pojem solidarita neexistoval).
V tomto momente dostal pojem solidarita zásadnú facku,
z ktorej sa už nikdy nespamätal.
S tou fackou totiž zo soliDARity vypadla dobrovoľnosť. Od tohto
momentu bolo možné toto slovo použiť na čokoľvek, a občan sa zrazu začal
z úst politikov dozvedať, kedy má pociťovať solidaritu a kedy nie. Nie
je to tak dávno, čo sme, viacerí s úžasom, počúvali, že zavedenie
šrotovného je prejavom solidarity. Že občania z Hornej Lehoty
prostredníctvom daní prispejú (zámerne sa používa sloveso prispieť, lebo to
budí dojem „dobrého“, a zastiera skutočné odobranie majetku,) obyvateľom
Dolnej Lehoty, ktorí si kúpia auto vyrobené v Prostrednej Lehote, a tým vznikne
solidarita. Bez ohľadu na majetkové pomery ktorejkoľvek z týchto dedín,
bez ohľadu na alternatívne použitie, bez ohľadu na pozitíva výsledku celej
akcie. Politik má proste možnosť označiť akékoľvek prerozdeľovanie za
solidaritu. Do extrému doviedol perverzné používanie tohto pôvodne cnostného
pojmu exminister
Kubiš v jednom rozhovore.
„Je to však
solidarita? Grécko si do veľkej miery môže sa svoje
problémy samo, pri vstupe do eurozóny dokonca falšovalo údaje.
Grécko za to už
potrestané bolo a bude. Musí prijímať tvrdé opatrenia a dokonca poviem, že nie
je jasné, či za niekoľko rokov v eurozóne bude. Budeme sa však pri všetkých
prípadoch pomoci v rámci Európskej únie pýtať, čo ešte je solidarita a čo už
nie? Kam takto dôjdeme?“
Pánovi Kubišovi by som týmto chcel odkázať, že keď sa
pokúsi odpovedať na vlastné otázky, zistí, že odpovede vôbec nie sú poburujúce,
naopak, možno ho to donúti zamyslieť sa nad tým, že solidarita znamená niečo
úplne iné, ako si doteraz zjavne myslel.
