Robiť paniku je určite predčasné, aj keď prvé
vyjadrenia predstaviteľov vládnej koalície naznačujú, kde sa nachádzajú
mantinely pre politikov pri „zachraňovaní“ slovenského hospodárstva.
Vo svetle vyjadrení predstaviteľov vládnej koalície sa úvahy
o parametrických zmenách v systéme dôchodkového poistenia (napríklad
zmena pomeru odvodov do I. a II. piliera) javia ako banálne záležitosti.
Podľa
Rafaela Rafaja z SNS by „Viac
zdrojov do domácej ekonomiky mohlo prísť od súkromných dôchodkových
správcovských spoločností“. Chce, aby DSS-ky niesli väčšiu zodpovednosť
v boji proti kríze. Toto o niečo neskôr začal
tvrdiť aj premiér Fico: "Tieto peniaze by sme teraz
napríklad urgentne potrebovali aj na krízu a navyše sa peniaze v rastových
fondoch významne znehodnocujú. Za týchto podmienok musíme hovoriť s DSS-kami,
aké ponúkajú riešenie."
Problém č. 1.: Prečo by mali DSS-ky ponúkať akékoľvek
riešenie? Majú azda zodpovednosť za fungovanie slovenského hospodárstva či
nebodaj trhu práce?
Problém č. 2: „tieto peniaze“ nepatria štátu, ale ľuďom, ktorí si sporia na
svoj dôchodok. Podobne ako štátu nepatria peniaze, ktoré máme v bankách na
svojich účtoch. Bude niekedy premiér potrebovať aj tieto peniaze?
Zaujímavé bude sledovať vývoj úvah, akým spôsobom na úspory
občanov siahnuť. Predpokladáme, že vláda pôjde cestou vyvíjania tlaku na DSS,
aby peniaze sporiteľov investovali do financovania infraštruktúrnych
projektov (diaľnice, širokorozchodná železnica a pod.).
Takýmto spôsobom by teda občania de facto
úverovali štát. Kde je však garancia, že štát bude vedieť splatiť svoje záväzky
do budúcnosti? Opäť by sme teda menili vlastné peniaze za sľub, že nám niekto
niečo v budúcnosti vyplatí, a to sa už zase začína až priveľmi
podobať na I. priebežný pilier…
