Čo prinesie AI do vzdelávania? Vědci se přou. Jedna skupina je presvedčená, že AI prinesie žiakom individualizované vzdelávanie vďaka ktorému dokážu lepšie napredovať. Druhá skupina varuje, že používaním AI vo vzdelávaní dochádza k outsourcovaniu mentálneho úsilia, čo vedie k atrofii zručností. Obe skupiny majú svoje názory podporené mnohými výskumami.
Optimisti
Viaceré kontrolované experimenty ukazujú, že používanie AI na vyučovaní zlepšuje výsledky žiakov. Napríklad Svetová banka (2025) realizovala veľký experiment v Nigérii, pri ktorom 800 žiakov druhého stupňa ZŠ využívalo počas 6 týždňov bezplatnú verziu Chatu GPT pri učení sa anglického jazyka. Výskum zistil, že žiaci využívajúci AI sa zlepšili o 0,23 štandardnej odchýlky, čo je ekvivalent 1,5 až dvoch rokov bežného vyučovania.
Ďalší kvalitný experiment (2025) na Harvardskej univerzite porovnával bežné vyučovanie na hodinách fyziky s učením sa pomocou AI tútora. Obe alternatívy mali identický obsah a používali rovnaké pedagogické princípy. Výsledky však ukázali, že študenti s AI prešli obsahom kurz rýchlejšie (49 namiesto 60 minút) a dosiahli lepšie výsledky v testovaní. Po hodinách s učiteľom získali žiaci o 27 % bodov viac, po hodinách s AI o 64 % viac.
Podobné pozitívne výsledky potvrdzujú aj dve aktuálne meta-štúdie z roku 2025.
Pesimisti
Existujú však rovnako presvedčivé výskumy, ktoré ukazujú na odvrátenú stránku využívania LLM modelov pri vzdelávaní. V jednom výskume (2024) dali študentom I. stupňa vysokej školy možnosť využívať AI pri práci na štyroch projektoch z programovania, na ktoré mali celkovo 9 týždňov. Následne v 10. týždni preskúšali študentov, ako dokážu programovať a odhaľovať bugy v kóde a tieto výsledky porovnali s intenzitou používania AI pri ich práci na projektoch. Záverom bolo, že čím viac študenti využívali AI, tým lepšie dokázali splniť zadania, ale zároveň klesala ich schopnosť programovať v kontrolovanom prostredí bez umelej inteligencie. Táto korelácia bola najsilnejšia pri začiatočníkoch. Výskumníci tento jav pomenovali ako „cognitive offloading“ – teda sa študenti pri využívaní AI odbremeňovali od kognitívnej záťaže, čo viedlo k zhoršeniu ich programátorských zručností.
Najväčšiu pozornosť získal nedávny výskum z MIT (2025), ktorý sledoval mozgovú konektivitu meranú pomocou EEG u študentov, ktorí mali na seminároch písať eseje. Títo študenti boli rozdelení do troch skupín: používajúci AI, bežné vyhľadávače a len vlastnú hlavu. Výsledky výskumu ukazujú, že študenti využívajúci AI pri písaní mali výrazne nižšiu mozgovú konektivitu ako žiaci, ktorí písali esej vlastnou hlavou. Tí, ktorí využívali vyhľadávače boli niekde medzi.
Okrem merania s EEG, výskumníci následne aj zisťovali, čo si študenti zo svojej eseje pamätajú a zistili, že tí, ktorí využívali AI, si pamätali len veľmi málo. Niekedy mali problém spomenúť si na argumenty z eseje pár minút po tom, čo ju dopísali. Úplne na záver dali výskumníci skupine využívajúcej AI napísať esej len použitím vlastnej hlavy a zistili, že sa počas výskumu zhoršili. Tento jav označili ako „cognitive debt“ – kognitívny dlh, ktorý je výsledkom úvodného uľahčovania si práce, za čo študenti následne zaplatili zníženou schopnosťou kriticky myslieť, zapamätávať si a tvoriť nové myšlienky.
Podobne rôzne prehľadové výskumy varujú, že používanie AI pri vzdelávaní môže urýchľovať úpadok zručností, brániť rozvoju nových bez toho, aby si to žiaci uvedomovali, zhoršovať kritické myslenie a volajú po skúmaní „technológiami podmienenom kognitívnom oslabení“.
Kto má teda pravdu? Optimisti alebo pesimisti?
Najbližšie k odpovedi sa podľa mňa dostali výskumnici z University of Pennsylvania, ktorí realizovali rozsiahly experiment využívania AI pri učení sa matematiky na strednej škole v Turecku. Tisícku študentov rozdelili do troch skupín: prvá dostala k počítaniu príkladov bežný ChatGPT model, druhá kontrolná skupina sa učila tradičným spôsobom pomocou poznámok a učebníc. A tretia skupina mala využívať špeciálne napromptovaný ChatGPT, ktorý sa správal ako tútor – mal inštrukcie nedávať žiakom priame odpovede, ale len spätnú väzbu a nápovedy.
Tento experiment mal dve fázy vyhodnotenia. Počas prvej mohli žiaci využívať všetky nástroje a pomôcky, ktoré mala ich skupina k dispozícii. Tu dopadli žiaci v oboch skupinách s AI výrazne lepšie ako kontrolná skupina. Optimisti mali pravdu. V druhej fáze však žiakom zobrali všetky pomôcky a museli počítať len vlastnou hlavou. V tejto fáze dopadla prvá skupina s bežným ChatGPT modelom výrazne horšie ako kontrolná skupina. Tu mali zas pravdu pesimisti.
Rozhodnúť malo porovnanie tretej skupiny s AI tútorom a druhej kontrolnej skupiny. A tu výsledky experimentu ukázali nerozhodný výsledok. Obe tieto skupiny dosiahli porovnateľné body. Takže remíza. Ale aj z remízy sa môžeme veľa naučiť.
Poučenie z výskumu: Asistent vs. Tréner
Moje čítanie všetkých týchto výskumov je, že AI sa dá vo vzdelávaní využívať dvoma spôsobmi: môžeme ju zamestnať ako asistenta alebo trénera.
Asistenta zamestnáte, keď sa vám nechcú robiť veci, ktoré je potrebné spraviť, ale na to, aby ste dosiahli žiadaný výsledok, ich nemusíte robiť vy.
Trénera zamestnáte, keď sa vám nechcú robiť veci, ktoré je potrebné spraviť, ale na to, aby ste dosiahli žiadaný výsledok, ich musíte robiť vy.
Asistent je substitút – náhrada – vašej snahy a vďaka nemu máte menej práce. Napríklad zamestnáte asistenta a nemusíte dvíhať telefóny.
Tréner je komplement – doplnok – vašej snahy a vďaka nemu odmakáte viac. Napríklad dvihnete viac činiek.
Problém s využívaním AI vo vzdelávaní nastáva v momente, keď ju školy zamestnajú na zlej pozícii. Využívať umelú inteligenciu pri vyučovaní na to, aby žiakom pomáhala vyplniť úlohy a prezrádzala správne odpovede, je ako zobrať si na tréning do posilňovne svojho asistenta, ktorý bude za vás dvíhať činky. Tréning to bude ľahší, menej sa pri ňom spotíte a možno vás aj bude viac baviť, ale svalovú hypertrofiu z neho nečakajte.
A podobné je to aj v škole. Škola je v skutočnosti niečo ako mentálna posilňovňa. Jej cieľom nie je, aby žiaci správne vyriešili nejaké úlohy a zistili výsledky. My tie výsledky poznáme, nepotrebujeme ich zisťovať, ani overovať. Cieľom nie sú ani samotné známky alebo vysvedčenia. To sú prinajlepšom len ukazovatele. Cieľom školy je samotná cesta – proces trénovania. To znamená riešenie úloh, písanie esejí, aktívne myslenie – niečo čo sa v psychológii nazýva deliberate practices. A preto je v škole dôležité zamestnávať skôr trénerov ako asistentov.
Lenže tu nastáva problém – dnešné LLM modely sú navrhnuté takým spôsobom, aby nám čím najlepšie pomohli riešiť dané problémy, nie na to, aby nám čím najlepšie pomohli naučiť sa riešiť problémy. Sú to rodení asistenti nie tréneri.
Vyššie popísané výskumy v časti „Optimisti“ však ukazujú, že tento problém je možné riešiť. Pri vzdelávaní žiakov boli použité špeciálne tútorovacie AI aplikácie alebo boli všeobecné LLM modely ako ChatGPT špeciálne napromptované, aby sa správali ako tútori.
Zlatý grál vzdelávania
Takže stačí školám, učiteľom a žiakom vysvetliť, aby začali AI pri vzdelávaní využívať ako trénerov a nie ako asistentov a máme dokonalý vzdelávací nástroj? Takéto sľuby sme už v histórii vzdelávania zažili nespočetnekrát. Môžeme si otvoriť múzeum histórie budúcnosti vzdelávania. Nájdete tam všetko od prvých vzdelávacích filmov, ktoré propagoval Thomas Edison ako náhradu klasických učebníc, cez rádiové a televízne vysielanie náučných relácií alebo celých špeciálnych staníc, až po osobný počítač, internet, virtuálnu realitu a dnešné AI modely. Všetky tieto (v určitú dobu) nové technológie sľubovali kvalitnejší obsah, individualizovanejšie inštrukcie, lepšiu dostupnosť, zábavnejšie vzdelávanie… Nakoniec to však vždy skončilo rovnako – revolúcia vo vzdelávaní sa nekonala.
Problém nebol na strane ponuky. Rôzni inovátori, podnikatelia a výskumníci dodali kvalitný vzdelávací obsah. Problém bol spravidla na strane dopytu. Zoberte si len predposlednú revolúciu vo vzdelávaní, ktorú sľuboval internet. V čase je ho príchodu sa zdalo, že prichádza doba vzdelanosti – každý človek mal odrazu na pár klikov prístupný prakticky nekonečný zdroj poznatkov a vzdelávacieho obsahu. Wikipédia, YouTube, platformy s prednáškami z najlepších univerzít sveta, voľne stiahnuteľné knihy, učebnice, návody, alebo nekonečné množstvo článkov na všetky možné témy. Nakoniec však ľudia skončili pozeraním fotiek s mačkami a krátkych videí tancujúcich ľudí.
A podobne je to s „revolučnými technológiami v školstve.“ Prišli s veľkou fanfárou, ale žiaci nad nim ohrnuli nosom. Som presvedčený, že to malo a má tri príčiny: motivácia, motivácia a motivácia. Ani ten najlepší vzdelávací obsah nezabezpečí, že deti sa aj budú chcieť vzdelávať – trénovať.
Je to ako keby si výživový poradcovia alebo fitnes tréneri mysleli, že v momente, keď budú na internete jednoducho prístupné zdravé jedálničky a tréningové plány, tak automaticky vyriešime problém s nadváhou v spoločnosti a ľudia začnú pravidelne cvičiť. Ľudia takto jednoducho nefungujú. Nestačí, že vedia ako a prečo – musia aj naozaj chcieť. A v tom im nepomôže, že si môžu namiesto googlenia jedálničky a tréningy nechať vygenerovať LLM modelom. A rovnako nepomôže žiakom, že si môžu namiesto kvalitnej učebnice, prednášky alebo celého kurzu nechať vygenerovať vzdelávací obsah umelou inteligenciou. Podkladový problém ostáva stále rovnaký: motivácia, motivácia, motivácia. Obsah vzdelávania už dávno nie je vzácny, žijeme v post-obsahovej dobe.
To, čo chýba je motivácia, to je úzke hrdlo vzdelávania. Osobne som zažil nástup a sľuby okolo príchodu MOOC (masívne, online, bezplatné kurzy) a sám som bol ich apoštolom. Mal to byť Neflix-vzdelávania, každý sa môže učiť od tých najlepších profesorov po celom svete svojím tempom a kedy chce. On-demand vzdelávania. Nakoniec revolúcia neprišla. A o dva roky neskôr som sa musel svojim čitateľom ospravedlniť a zamýšľať sa nad tým, prečo to pre väčšinu ľudí nefungovalo.
Hlavným nedostatkom MOOC kurzov bola a je nízka miera dokončenia. Len menej ako 5– 10 % študentov zvykne dokončiť kurzy, ktoré začne. A to si treba uvedomiť, že sa do nich zaregistrovali a začali ich navštevovať predovšetkým tí motivovanejší študenti, ktorí majú záujem naučiť sa niečo navyše. Tento jav dostal aj vlastné pomenovanie ako „problém piatich percent“.
Preto na úspešnú AI revolúciu vo vzdelávaní nebude stačiť povedať školám, učiteľom a žiakom, aby využívali ChatGPT ako trénera a nie ako asistenta. Ľudia sú evolúciou optimalizovaní na to, aby išli cestou najľahšieho odporu – chcú riešiť problémy s čím najnižšími nákladmi. Sme rodení vyhľadávači asistentov, nie trénerov.
Čo s tým? Môj pohľad načrtnem v nasledujúcom newsletteri.
