Prieskumy ani predikčné trhy sa nakoniec nemýlili a víťazstvo strany Tisza bolo zdrvujúce. Ako už mnohí upozornili, Magyar a jeho strana nie sú progresívci. Maďarskí voliči odmietli korupciu a podliezanie Rusku, nie celý kultúrno-spoločenský balík. Otázky EÚ, migrácie, Ukrajiny, maďarskej menšiny u susedov a podobné však v tomto komentári vynechám. Pozrime sa na Tiszu v ekonomike.
Orbánov ekonomický úspech a pád
Relatívne úspešné obdobie „gulášového socializmu“ uchlácholilo Maďarsko k voľbe graduálnej transformácie po roku 1989. Ekonomika sa následne na 20 rokov ocitla v kolotoči inflácie, nadmerných deficitov, devalvácie a výdavkového brzdenia. Vstup Maďarska do EÚ v roku 2004 vyvolal niektoré reformy, no problémy ostali.
Finančná kríza zastihla Maďarsko veľmi tvrdo a v októbri 2008 požiadalo MMF o stabilizačný úver 20 miliárd eur. Peniaze prišli s podmienkami a na jar 2009 spustila vláda ďalšiu vlnu nepopulárnej konsolidácie.
Po triumfálnom návrate k moci v roku 2010 priniesol Orbán aktivistickú štátom riadenú ekonomickú stratégiu neskôr označovanú ako „orbánomika”. Jej typickými znakmi boli agresívna daňová reštrukturalizácia s presunom dôrazu od daní z príjmu k DPH a selektívnym sektorovým daniam, reforma sociálneho systému smerom k výhodám pre rodiny a previazaniu dávok s prácou a aktívne politické zásahy do priemyslu vo financiách, energetike a strategických odvetviach.
Orbánomika sa vo veľkej miere spoliehala na fondy EÚ, v ktorých bolo Maďarsko až do roku 2020 najväčším čistým príjemcom v pomere k hrubému domácemu príjmu. Zásadným rozpočtovým krokom bolo znárodnenie súkromných dôchodkových fondov v roku 2010 s aktívami v hodnote 12 miliárd dolárov (približne 15 percent vtedajšieho HDP), čo znížilo evidovaný verejný dlh a deficit. Netreba písať, že na úkor budúcnosti – ktorá už medzitým nastala.
Po úspešných prvých rokoch sa orbánomika dostala do úzkych. Menové problémy, inflácia, rast dlhových nákladov a zastavenie eurofondov začali ekonomicky vytláčať Maďarsko nielen na okraj V4, ale aj ostatných východných členov. Obzvlášť nepríjemné je dobehnutie Rumunskom, ktorého životná úroveň bola kedysi hlboko pod maďarskou.
Magyarov plán
Komplexný program zverejnila Tisza až začiatkom februára 2026. A működő és emberséges Magyarország alapjai (Základy fungujúceho a humánneho Maďarska) údajne konzultovali s „viac ako 1000 expertami“ počas 1,5 roka.
Neviem koľko z nich robilo na ekonomickom programe, ale výsledok nie je nijak originálny. Celý program je kombinácia znižovania daní, dane z bohatstva a zvyšovania výdavkov. Tisza sľubuje zníženie sadzby DPFO zamestnancov pod mediánovým príjmom a zrušiť sa majú veľmi škodlivé sektorové dane. Strana chce zaviesť 1 % daň z majetku nad miliardu forintov (2,65 milióna eur), či rozšíriť znížené sadzby DPH. Nechcú sa dotýkať úľav pre rodiny, naopak, detské prídavky a materská sa majú zdvojnásobiť, chcú ponechať 13. a 14. dôchodok, zaviesť garnaciu dôchodku po 40 odpracovaných rokoch pre mužov a zaviesť minimálny dôchodok 120 000 forintov (320 eur) mesačne, k tomu ročné vouchre na potraviny a lieky za 500 eur. Výdavky na zdravotníctvo majú stúpnuť o 1,3 miliardy eur ročne.
V programe je niekoľko ďalších zaujímavých bodov: zavedenie Eura, obmedzenie zamestnávania pracovníkov mimo EÚ, preskúmanie (čo to znamená?) zmluvy s Rosatomom na dostavbu jadrovej elektrárne Paks II, či renovácia 100 000 domov ročne (na Slovensku sa za 2 roky dokopy renovovalo 16 000…).
Zároveň majú plán znížiť deficit z 5 % HDP na 3 %. Ako? Opäť žiadne prekvapenie – z deficitu má maďarská ekonomika vyrásť predovšetkým prostredníctvom úspor vyplývajúcich z boja proti korupcii, uvoľnenia prostriedkov z fondov EÚ, zníženia úrokových nákladov vďaka väčšej dôvere investorov, nižších nákladov na dlh a selektívnych opatrení na zvýšenie príjmov, najmä spomínanej dane z majetku. Celý balík by sa dal opísať ako konzervatívny New Deal s infraštruktúrnymi a rodinnými stimulmi.
Politika sa nerobí programom
Ešte som nevidel voľby, ktoré by boli súbojom programov. Ekonomický program Tisza je napísaný tak, aby v ňom neboli žiadne potenciálne bolestivé body. Voľby boli epický súboj dvoch lídrov a dvoch spoločenských naratívov, kde ekonomická stagnácia bola jedným z katalyzátorov zmeny, ale jej praktické riešenia neboli kľúčovou témou. Tak, ako je na papieri, nemá veľkú nádej dlhodobý ekonomický prepad Maďarska zastaviť. Áno, rozmrazenie 18-20 miliárd eurofondov má potenciál stať sa druhým plánom obnovy pre Maďarsko. No to bude len krátkodobý stimul, ktorý neprekryje potrebu hlbokých reforiem.
Buďme ale optimisti. Magyar získal veľmi silný politický mandát, čo mu môže pomôcť k ekonomickému pragmatizmu. Trochu si ho predstavujem ako Georgiu Meloni. Talianskej premiérke sa pod povrchom hesiel o podpore rodín, pracujúcich, či novej infraštruktúry podarilo spraviť vcelku úspešnú daňovú reformu, nalákať do krajiny nejaký biznis a dokonca aj rozbehnúť privatizáciu. Zároveň pomocou prehnane grandiózneho renovačného „superbonusu“ požmýkala EÚ o peniaze a vylepšila hospodárske štatistiky.
Na Slovensku je populárny výrok o zdochnutej koze. V ekonomike ale platí, že je lepšie mať bohatých susedov, ako chudobných. Maďarsku preto držím palce, jeho ekonomické ozdravenie by malo pozitívny dopad aj na Slovensko.
