Skúste zadať do Googlu „chýbajúce učebnice“ a vyskočí na vás množstvo odkazov na články a reportáže, v ktorých sa školy sťažujú na nedostatok učebníc, pretože ministerstvo nedodalo to, čo sľúbilo.
Zaujímavé však je, že drvivá väčšina týchto odkazov pochádza z rokov 2011, 2012 alebo neskôr z rokov 2018 a 2019.
Po roku 2020 tento typ septembrových článkov o nedodaných učebniciach prakticky zmizol.
Dôvod je jednoduchý. Až do roku 2020 fungoval na Slovensku výrazne centralizovaný systém výberu a distribúcie učebníc. Všetko mala v rukách centrálna správa – ministerstvo a jeho organizácie, ktoré mali vždy do septembra zabezpečiť dodávku učebníc.
To sa však pravidelne nepodarilo a školy sa rok čo rok sťažovali. V rámci EÚ sme boli raritou, dokonca aj v rámci V4 sme mali najcentralizovanejší model učebnicovej politiky.
Zmenilo sa to novelami z roku 2020. Tie otvorili trh s učebnicami, vniesli do systému zdravú konkurenciu a, čo bolo najdôležitejšie, umožnili vytvoriť priamy vzťah medzi školami a vydavateľstvami. Ministerstvo školstva sa stiahlo do úlohy poskytovateľa financií.
Dá sa diskutovať o tom, či ich bolo dosť alebo málo a či mali byť súčasťou všeobecného balíka pre školy, nie viazané na konkrétny účel.
Ale smerovanie učebnicovej politiky bolo správne a bolo ho treba ďalej rozvíjať – napríklad obmedzovať monopol štátu určovať, ktoré učebnice je alebo nie je možné financovať z verejných zdrojov.
Minister školstva Tomáš Drucker sa však vybral opačným smerom. V rámci svojho veľkého reformného skoku, keď za pár mesiacov zmenil stovky strán školskej legislatívy, zásadne prekopal aj filozofiu učebnicovej politiky a posunul ju späť k centralizovanému modelu.
To je, mimochodom, jeden z dôvodov, prečo by sa verejné politiky nikdy nemali tvoriť takým spôsobom, ako to spravil on.
So svojím tímom pripravil také rozsiahle zmeny a pretlačil ich v takom krátkom čase, že až teraz postupne vychádza najavo, čo všetko sa nimi zmenilo.
Žiaci základných škôl, ktorí plánovali ísť v 8. ročníku na bilingválne gymnáziá, sa napríklad len pred pár týždňami dozvedeli, že musia zostať o rok dlhšie. Pri stovkách legislatívnych zásahov jednoducho nebolo možné, aby médiá či odborníci odsledovali dosah všetkých zmien.
A teraz späť k učebniciam. Ministerstvo sa rozhodlo opäť centralizovať nákup aj distribúciu učebníc.
Najskôr na jeseň zmenilo a pridalo paragrafy v zákone o výchove a vzdelávaní, aby pripravilo pôdu centrálnemu obstarávaniu. A nedávno sa na webe Úradu pre verejné obstarávanie objavilo oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania na „zabezpečenie nákupu edukačných publikácií z Registra edukačných publikácií“ v hodnote dvadsať miliónov eur.
Vraciame sa tak späť pred rok 2020, do čias, keď školy nemali priame vzťahy s vydavateľstvami, ale medzi obe strany vstupoval rozsiahly štátny aparát, ktorý zabezpečoval obstarávanie, objednávanie, skladovanie a distribúciu učebníc. To sa deje v čase, keď má vraj verejná správa šetriť – namiesto toho bude zamestnávať nových úradníkov.
Už teraz môžeme vypísať stávky na to, či sa v septembri opäť objavia články, reportáže a komentáre riaditeľov a učiteľov o chýbajúcich učebniciach. A ministerstvo sa bude tradične vyhovárať, že všetko robilo s najlepším úmyslom, len to dopadlo ako vždy.
