Ten krátky príbeh pozná každý: keď sa kráľ spýtal chudobného sedliaka, ako dokáže prežiť z troch grošov, dostal odpoveď: „Prvý groš vraciam, druhý požičiavam a len na treťom žijem.“
Prvým grošom je v našom svete prvý pilier, ktorým financujeme dôchodky našich rodičov. Druhým grošom by mali byť investície do našich detí, ktoré nám ten groš raz vrátia, ako vraciame my.
Lenže detí je málo. Dnes je na Slovensku vyše 2,6 milióna pracujúcich a necelý milión starobných dôchodcov. Za jednu generáciu – teda okolo roku 2050 – ubudne 400 000 pracujúcich a pribudne 500 000 dôchodcov. Z pomeru 5:2 sa stane pomer 4:3.
Čísla možno nepoznáte, ale pointu áno. Že Slovensko starne sme vedeli už pred 20 rokmi. Zmeniť kurz demografického trendu sa v celom svete ukazuje ako nemožná úloha.
Preto vznikol druhý pilier. Úspory v ňom majú nahradiť sedliakove dcéry a synov, ktorí sa nenarodia.
Je pravda, že druhý pilier v Sociálnej poisťovni výrazne rozšíril rozpočtovú dieru. Ale ako sa vraví v IT: „To nie je bug, to je feature“. Celá pointa druhého piliera je vytvoriť dieru dnes, aby tam nebola zajtra. Druhý pilier je akýsi ekonomický stroj času, ktorý presúva problém z rokov 2040 – 2070 na roky 2005 – 2030. Dnes, keď je ekonomicky najvýhodnejší pomer pracujúcich a dôchodcov, sa najlepšie odkladá druhý groš a najľahšie hľadajú peniaze na zaplátanie tejto diery.
Problém je, že politický cyklus trvá prinajlepšom štyri roky a v roku 2050 dnešní politici nie že nebudú vo vláde, ale mnohí z nich už ani na svete. Praktická politika nie je o troch grošoch, ale o štyroch. Tri zarobím (vyberiem na daniach), štvrtý si požičiam a všetky miniem dnes.
Druhý pilier je preto veľké lákadlo pre súčasnú vládu. Časy hojnosti sa dávno skončili a ak si nechce vláda užiť dlhovú krízu ešte pred voľbami, musí konsolidovať. Lenže ako? Zvyšovanie daní je blízko hranice možného. Pri potrebe cca 3 miliárd eur a mizernom ekonomickom raste by to znamenalo sadzbu korporátnej dane cez 30%, alebo DPH okolo 28%, či transakčnú daň 2%. Aj sociálne demokratická vláda isto tuší, že by to spôsobilo rýchlu smrť slovenskej ekonomiky.
Dá sa šetriť, ale nie dosť, ak vynecháme šetrenie v sociálnych výdavkoch. A to je neprekonateľné tabu. Jednoduchou logikou vláde ostáva posledná vec: šetrenie na budúcnosti. Teda osekanie druhého piliera blízko k nule.
Tomu môže zabrániť jediné – odpor všetkých nás, sedliakov, ktorí poznáme príbeh o troch grošoch a chápeme jeho význam.
