Nad súčasnými protestami ochromujúcimi Francúzsko by sme mohli mávnuť rukou. Patria k nemu. No na ich pozadí je ekonomika s čoraz chmúrnejšou budúcnosťou.
Francúzsky verejný sektor míňa 57 centov z každého 1 eura v ekonomike, deficit je 5,4 %, dlh 119 % HDP a úroky na francúzskom dlhu letia hore. V októbri už výnos na 10-ročnom dlhopise preskočil 4,8 % a blíži sa k hranici 5 %, ktorú Francúzsko naposledy prekročilo v roku 2002.
Podľa receptu
Francúzske vlády pritom už dekády robia všetko „správne“. Rozumej varia podľa ekonomických receptov, ktoré neustále počúvame od Pikettyho, Stiglitza, Krugmana a ľavicových influencerov.
Prvou ingredienciou sú vysoké verejné výdavky a žiadna politika „škrtov“. Veď s výnimkou dvoch covidových rokov je podiel verejných výdavkov na francúzskej ekonomike najvyšší v celej histórii záznamov. Hodnota 58 % HDP je o desatinu vyššia, ako v roku 2007.
Podľa rovnakého receptu má Francúzsko silný sociálny štát, ktorý ide ďaleko nad štedré starobné dôchodky (na ktoré ide sedmina HDP). Dávky v nezamestnanosti sa poberajú 18 mesiacov, pri starších ľuďoch až 27 mesiacov. Väčšina zamestnancov je pokrytá kolektívnymi zmluvami. Škôlka je povinná od 3 rokov veku a je bezplatná. Bezplatné sú aj univerzity. Nájomné je regulované. Pracovný čas 35 hodín týždenne bol zavedený už za premiéra Lionela Jospina v roku 2000.
Aj ďalšie položky sedia. Verejné výdavky sú financované progresívnym zdanením. Najvyššie 1 % zaplatí tretinu dane z príjmu a horných 10 % daňovníkov pokrýva až tri štvrte výnosov. Daň z bohatstva bola zavedená prvý krát už v roku 1982. Jej aktuálna verzia zdaňuje majetok nad 800 000 eur sadzbami od 0,5 % po 1,5 % ročne.
Francúzsko má aktívnu priemyselnú politiku, ktorá kombinuje dotácie a daňové úľavy vybraným odvetviam. Štát vlastní veľké podniky v energetike, verejnej doprave, financiách a menšie štátne podiely nájdeme aj v automobilkách, zbrojárstve, či telekomunikáciách.
Asi zbytočné je pripomínať otvorenú migračnú politiku, hoci celkový počet aj ročné príchody sú dlhodobo o niečo nižšie, ako v Nemecku, Španielsku či Holandsku.
Ideál, ktorý uteká
Nie je to splnený sen teoretikov ľavicovej hospodárskej politiky? Prebieha nejaká ich sebareflexia pri pohľade na rastúci dlh, mizerný rast ekonomiky (aktuálne 0,4 %) a horiace ulice? Ale kdeže. Ich ideál stále uteká, ako fatamorgána v púšti.
Ekonóm a influencer Gabriel Zucman je známy spoluprácou s Pikettym a autorstvom kníh o daňových rajoch a dani z bohatstva. V polovici októbra napísal: „Na rozdiel od toho, čo tvrdia niektoré médiá a politici, máme predovšetkým problém s verejnými príjmami. Od roku 2017 sa totiž vláda rozhodla znižovať daňové príjmy: vo verejných príjmoch tak chýbajú dva percentuálne body HDP, teda 60 miliárd eur ročne.”
Krajina vraj vyberá príliš málo na daniach. Áno, to Francúzsko, ktoré na daniach zoberie 52 centov z každého eura v ekonomike, čo je 4. najvyššia hodnota v Európe po Nórsku, Dánsku a Fínsku. Ako porovnanie si vybral rok 2017, kedy bol podiel verejných príjmov historicky najvyšší. Takmer celý deficit za posledných 30 rokov je pritom vysvetlený nárastom výdavkov, nie „chýbajúcimi“ daňami.
Blížiace sa prezidentské voľby sú peknou ilustráciou dôvodu. Jean-Luc Mélenchon sľubuje plošne znížiť dôchodkový vek na 60 rokov, jeho oponentka Marine Le Pen chce 60 „len“ v niektorých prípadoch, inak ponúka zníženie na 62 (zo 62 a 9 mesiacov). Obaja samozrejme chcú zastaviť súčasné automatické narastanie dôchodkového veku. Akoby žili v alternatívnej realite.
Francúzsko nebude Grécko
Situácia vyzerá zle, ale niektorí sa utešujú príkladom Grécka. Je to ekonomická verzia príbehu o Fénixovi.
Pred 15 rokmi beznádejne zbankrotovaná krajina mala za prvých 9 mesiacov tohto roka rozpočtový prebytok 162 miliónov eur a primárny prebytok (po odrátaní nákladov na dlh) 7,6 miliardy eur! Nie je to náhoda, minulý rok to bolo takmer 10 miliárd eur. Grécko prebytky krajina posiela na rýchlejšie splácanie dlhu, len tento rok sa mimoriadne splátky odhadujú na 13 miliárd. Rast ekonomiky dosahuje na Európu solídnych 1,8 %.
Tomu všetkému však predchádzali celoeurópske záchranné práce s pomocou v hodnote 290 miliárd eur. Súkromní investori k tomu museli pridať 107 miliárd eur odpísaného dlhu na gréckych dlhopisoch. V krajine, ktorej ekonomika je 11-krát menšia, ako ekonomika Francúzska. Grécko sa počítalo v miliardách, podobná záchrana Francúzska by sa rátala v biliónoch.
Ak nerátame veľmi nepravdepodobné náhle zjavenie galskej obdoby Javiera Mileiho, najoptimistickejším scenárom pre Francúzsko je kombinácia podpory zo strany ECB a vlažného zlepšenia ekonomického rastu (aké práve zažíva Nemecko), ktorej výsledkom by bola udržateľná stagnácia.
Najpesimistickejší scenár nechám na vás. Môžeme si však byť istý, že by to bolo niečo, čo Európa nezažila už dekády.
