Americký novinár Henry Louis Mencken je autor slávneho výroku „Na každý ľudský problém vždy existuje jednoduché riešenie – uhladené, vierohodné a nesprávne“. Je to pekná definícia populizmu, ku ktorej by som ale ja doplnil ešte jeden parameter – rýchlosť. Riešenie problému by malo prísť rýchlo, ideálne hneď.
Presne takým riešením sú príplatky ku mzdám zdravotných sestier v nemocniciach. Narýchlo zbúchaný bonus 3000 eur, pri ktorom sa ani počas prípravy programovej vyhlášky nevedelo, či bude „superhrubý“, „hrubý“, alebo „čistý“. Stále sa nevie, koľko mesiacov sa bude vyplácať, vie sa len cenovka: 80 miliónov. Pre ilustráciu, to je vyše dvakrát viac, ako výška výdavkov na výnimkové lieky stanovená programovou vyhláškou.
Väčšina rozhodnutí (nielen) na tomto ministerstve sa deje v izolovaných mikrovesmíroch. Takže tento mzdový prílepok nemá žiadnu synergiu s výsledkom vykonaného (a stále nezverejneného) auditu pracovných úväzkov zdravotníkov v nemocniciach, na čo v pripomienkovom konaní upozornilo aj ministerstvo financií.
Zároveň je jasné, že z jednorazového opatrenie sa stalo trvalé. Tento mzdový prílepok totiž nasleduje po predošlom v hodnote 4000 eur per sestra. A je jasné, že keď sa skončí tento, sestry si okamžite vypýtajú ďalší, pretože to už berú ako súčasť mzdy. A tak kým ÚHP naháňa miliónik efektivity tu a miliónik tam, výdavky za desiatky miliónov eur ročne padajú doslova z neba.
Zdravotné sestry sa z dlhodobého hľadiska o príjem nemusia báť. Ich pozícia na trhu práce je silná a bude ešte silnejšia. Kým pri lekároch existuje skôr disbalans špecializácií a rozdelenie medzi nemocnice a ambulancie, pri sestrách je už dnes hlad po absolútnom množstve.
No triafanie trhových miezd sestier pomocou mzdových prílepkov k existujúcim regulovaným mzdám je neoptimálny postup z mnohých dôvodov: spôsobuje to neporiadok v rozpočte, nerešpektuje to reálne rozdiely medzi konkrétnymi pracoviskami a konkrétnymi zamestnancami, vytvára to priepasť medzi sestrami v nemocniciach a mimo nich a berie to manažmentu nemocníc z rúk nástroje riadenia.
Problém v skutočnosti nie je v mzdách sestier či iných zdravotníckych pracovníkov, problém je vo financovaní nemocníc. Mzdy zamestnancov by v najlepšom prípade mali byť plne na dohode medzi zamestnávateľom (teda nemocnicou) a zamestnancami, v najhoršom prípade by mali regulované mzdy kryť symbolické minimum a zvyšok byť predmetom pravideľného vyjednávania medzi zamestnávateľom a zamestnancami. Mnohí by šli cestou vyšších miezd, niektorí by možno ocenili investíciu do pracovného prostredia či možnosti kariérneho postupu, iní by sa možno dohodli na škôlke s bazénom a toboganom. Presunutím väčšej zodpovednosti za mzdovú politiku na plecia zamestnávateľov by bolo možné lepšie diferencovať medzi jednotlivými zamestnancami, či podľa reality regiónu.
Lenže reforma financovania a riadenia nemocníc je zložitý systémový krok. Mzdový prílepok je uhladené, vierohodné, rýchle – a nesprávne – riešenie.
