Needhamova záhada
Keby pred tisíc rokmi prileteli k Zemi mimozemšťania a mali si tipnúť, ktorá civilizácia bude dominovať svetu, pravdepodobne by stavili na Čínu. Mala obrovské územie, úrodnú pôdu, početné a relatívne vzdelané obyvateľstvo, fungujúcu štátnu správu a pozoruhodnú schopnosť prichádzať s novými vynálezmi.
Číňania ako prví poznali papier, kníhtlač, kompas, strelný prach, vysoké pece, liatinový pluh, mechanické hodiny, hracie karty, fúrik, ozubené koleso, zápalky, zubnú kefku, dáždnik, očkovanie proti kiahňam, porcelán či konštrukciu veľkých námorných lodí a pravdepodobne sa doplavili až do Ameriky ešte pred Kolumbom. Využívali zemný plyn a poznali aj ropu, ktorú nazývali „kamenný olej“. A takto by sa dalo pokračovať ešte dlho, Číňania prišli s najmenej 250 dôležitými invenciami. Slovami historika Josepha Needhama: kamkoľvek sa človek pozrel na hospodárske dejiny Číny, všade boli prví.
Ako je teda možné, že priemyselná revolúcia nevypukla práve v Číne? Alebo že tam aspoň dlhodobo a výrazne nerástla životná úroveň? Veď nové technológie sú motorom prosperity a Čína nimi prekypovala. Tento historický paradox dostal pomenovanie Needhamova záhada.
Invencie nestačia
„V tejto spoločnosti, ktorá bola sama osebe taká plodná pri vytváraní nových technológií, musela existovať nejaká brzda technického vývoja.“ — Joseph Needham, 2007
Na pochopenie tejto záhady treba rozlišovať medzi dvoma pojmami: invenciou a inováciou. Nejde o nudné učebnicové delenie, ktoré existuje len preto, aby mali učitelia z čoho skúšať pri tabuli. Toto rozlíšenie preslávil ekonóm Joseph Schumpeter, známy najmä pojmom „kreatívna deštrukcia“. Invencia a inovácia predstavujú dve odlišné fázy technologického pokroku. Invencia je technologická novinka, za ktorou stoja vynálezcovia ukazujúci, že je možné niečo, čo sme si dovtedy nevedeli predstaviť. Inovácia je invencia, ktorá prešla rukami podnikateľov a z ktorej sa stal ekonomicky úspešný produkt alebo služba.
A práve v tom spočíval problém Číny. Mala množstvo zaujímavých invencií, no len málo úspešných inovácií. Nové nápady neprechádzali systematickým procesom, ktorý by ich premieňal na široko používané produkty a služby a umožnil naplno využiť ich potenciál. Invencie zostávali ostrovmi pozitívnej deviácie.
Napríklad je pravda, že Číňania do určitej miery používali strelný prach aj vo vojenstve, no dlho slúžil najmä na výrobu ohňostrojov. Poznali aj mechanické hodiny, tie však často plnili skôr ceremoniálnu funkciu a zabávali cisársky dvor. Nestali sa základom široko rozšíreného merania času v hospodárskom živote. Ani spomínané objavenie Ameriky Čína nijako nevyužila. Nezačala odtiaľ dovážať suroviny alebo produkty, nezakladala tam osady a Nový svet napokon jednoducho upadol do zabudnutia.
Mnohé čínske invencie tak zostávali uviaznuté vo svojej primitívnej podobe. Chýbal mechanizmus, ktorý by motivoval ľudí technológie ďalej rozvíjať, zdokonaľovať a uvádzať do praxe. Chýbali podnikatelia.
Ich dôležitosť pri premene invencií na inovácie opisovali ekonómovia už na začiatku 19. storočia. Napríklad známy francúzsky ekonóm Jean-Baptiste Say vo svojej knihe Traité d’économie politique napísal:
„Samotná znalosť technických informácií, na ktorých je inovácia založená, nestačí. Môže prežívať iba v pamäti jednotlivcov alebo v knihách. Jej praktické využitie si vyžaduje aj príchod podnikateľa, ktorý disponuje potrebnými prostriedkami.“ (Say, 1803, p. 11).
Chýbal teda Číňanom podnikateľský duch? Podľa ekonóma Williama Baumola, svojho času horúceho kandidáta na Nobelovu cenu za ekonómiu, nie. Problémom nebola absencia inovatívnych a podnikavých ľudí, ale inštitucionálny a kultúrny rámec spoločnosti, ktorý ich energiu smeroval do slepých uličiek.
Kam vietor, tam podnikatelia
Willie Sutton bol známy americký bankový lupič z čias Al Caponeho. Počas svojej kariéry ukradol viac ako dva milióny dolárov. Keď ho neskôr chytili a novinár sa ho spýtal, prečo vykrádal banky, mal odpovedať: „pretože to je miesto, kde sú peniaze.“
Táto odpoveď dobre vystihuje Baumolovu teóriu alokácie podnikateľského talentu. Podľa nej sa v každej spoločnosti nájdu schopní, ambiciózni a vynaliezaví ľudia, ktorí túžia po bohatstve a spoločenskej prestíži. To, kam nasmerujú svoj talent, závisí od toho, čo sa v danej spoločnosti oplatí robiť a aká cesta vedie k naplneniu ich ambícií.
Každá spoločnosť má svoj neviditeľný navigačný GPS systém pre talenty. Smer, ktorým ukazuje, určujú dva faktory: Prvým sú formálne inštitúcie – zákony, regulácie a ústava, ktoré vymedzujú, aké spôsoby dosahovania zisku a bohatstva sú povolené a aké nie. Druhým sú neformálne pravidlá, nepísané normy a hodnoty, ktoré ovplyvňujú, čo sa v spoločnosti považuje za obdivuhodné a prestížne a čo, naopak, za neúctyhodné či ponižujúce.
No a v Čine tieto inštitucionálno-kultúrne faktory ich navigačného systému viacerými spôsobmi odkláňali ľudí s podnikateľským duchom od produktívnych a inovatívnych činnosti a naopak smeroval ich k aktivitám, ktoré boli neproduktívne.
Tri rany pre podnikateľského ducha v stredovekej Číne
„Jednou z veľkých otázok dejín je, prečo väčšina čínskych vynálezov nebola ďalej rozvíjaná alebo prepojená so širšou ekonomikou tak, ako sa to stalo v Európe a Severnej Amerike. Vynálezcovia sa nestali podnikateľmi.“ Fenby, 2007
- Čierna diera menom Keju
V stredovekej Číne mladí ľudia nesnívali o tom, že sa stanú úspešnými podnikateľmi alebo založia startup, vysnívanou kariérou ambicióznych ľudí tej doby bolo stať sa mandarínom. Tak sa označovali vzdelaní úradníci, ktorí tvorili chrbtovú kosť štátu. Mandaríni patrili k najvyššej spoločenskej vrstve a úradnícky post im okrem prestíže prinášal aj vysoké finančné ohodnotenie. Nešlo pritom len o oficiálnu mzdu, ale aj o neoficiálne príjmy z korupcie. Mandaríni si takto dokázali privyrobiť sumu zodpovedajúcu až 16- až 19-násobku svojho platu.
Na rozdiel od mnohých iných stredovekých spoločností bola cesta do tejto vrstvy pomerne otvorená. Vstupnou bránou bolo úspešné absolvovanie náročných štátnych skúšok známych ako keju. Nešlo pritom o jednu skúšku, ale o celý viacúrovňový systém, ktorým musel uchádzač postupne prechádzať. Príprava a postup cez jednotlivé stupne trvali mnoho rokov, niekedy aj celé desaťročia.
Samotné skúšky mohli trvať niekoľko dní a preverovali znalosť konfuciánskych textov, histórie, poézie a kaligrafie. Budúci úradníci museli vedieť spamäti citovať rozsiahle pasáže, správne dopĺňať chýbajúce časti diel klasikov, skladať vlastnú poéziu a krasopisne písať čínske znaky.
Tento systém skúšok sa začal formovať už v 2. storočí pred naším letopočtom a v oficiálnej podobe fungoval od 6. storočia až do roku 1905, keď ho zrušil cisársky dvor dynastie Čching. Keju tak celé stáročia pôsobilo ako čierna diera, ktorá pohlcovala čas, energiu a úsilie mnohých schopných a ambicióznych ľudí. Ich talent smerovalo od produktívnych činností, akými boli hľadanie komerčne úspešných inovácií či budovanie podnikov, k súťaži o úspech v štátnych skúškach a následný prístup k moci, prestíži a politickej rente.
- Proti gustu žiaden dišputát
Problémom nebola len vysoká hodnota úradníckeho kresla, ale aj veľmi nízke spoločenské postavenie podnikania, obchodu a dokonca aj výroby. Historici opisujú, že v Číne prevládal „hlboko zakorenený odpor voči obchodníckemu étosu“. Živiť sa podnikaním alebo remeslom sa považovalo za menejcenné. Tieto spôsoby obživy boli prenechávané nižším vrstvám spoločnosti. Odpor voči nim zašiel až tak ďaleko, že bývalí remeselníci a obchodníci sa nesmeli zúčastňovať na skúškach keju.
V Číne, podobne ako napríklad v starovekom Ríme, sa za úctyhodnú považovala práca v poľnohospodárstve. Dnes sa nám to môže zdať zvláštne, no pestovanie plodín a chov dobytka sa vtedy tešili vyššej spoločenskej prestíži než obchodovanie, výroba tovarov či poskytovanie služieb. A hodnotové rebríčky dokázali byť ešte zvláštnejšie. V spomínanom Ríme aristokrati a doboví džentlmeni považovali za čestný spôsob obživy aj vojenské výpravy a plienenie barbarských národov.
- Absencia vlády zákona
A napokon, aj keby nejaký odhodlaný človek odolal vábeniu teplého úradníckeho miesta, prekonal stigmu podradného povolania a rozhodol sa podnikať, stále nemal na ružiach ustlané. Stredoveká Čína mala veľmi ďaleko od spoločnosti, v ktorej sú splnené základné inštitucionálne podmienky fungovania trhu ako rešpektovanie súkromného vlastníctva, vynucovanie zmlúv a spravodlivé riešenie sporov.
V čínskom cisárstve nebolo ničím výnimočným, že keď sa vládca dostal do finančných problémov, bez väčších zábran skonfiškoval majetok bohatších obyvateľov. Takáto neistota prirodzene odrádzala podnikateľov od väčších investícií aj od dlhodobej snahy zveľaďovať svoj majetok.
Navyše vládcovia a štátny aparát často hľadeli na inovácie a veľké zmeny s nevôľou. Videli v nich zdroj neistoty a nestability. Slovami historika Davida Landesa: „Neexistovala zmena, ktorá by nevyvolala odpor; neexistovala novinka, ktorá by nevystrašila záujmové skupiny.“ Prejavom tohto postoja bolo napríklad rozhodnutie dynastie Ming ukončiť veľké námorné výpravy a nechať svoju flotilu potopiť.
A keď už niektorí úradníci uznali význam a užitočnosť nejakej inovácie, často si ju bez väčších zábran privlastnili a využili na vlastné účely či obohatenie. Známe sú príklady konfiškácie techník výroby papiera, kníhtlače a papierových peňazí.
Prevodovka spoločnosti
Napriek tomu, že stredoveká Čína mala množstvo šikovných vynálezcov a vzdelaných ľudí, chýbali jej tí, ktorí by sa chopili zaujímavých nápadov a systematicky pracovali na ich zdokonaľovaní, hľadaní ďalších spôsobov využitia, znižovaní nákladov a masovom rozšírení.
Čínska spoločnosť dostatočne neoceňovala podnikateľov, ktorí fungujú ako prevodovka medzi vynálezcom a zákazníkom. Bez nich sa síce motor invencií môže točiť naplno, no sila pokroku sa neprenesie na kolesá – do rastu prosperity širokých vrstiev obyvateľstva.
Práve v tom spočíva jedna z hlavných výhod trhovej ekonomiky. Slovami Josepha Schumpetera:
„Elektrické osvetlenie nie je veľkým požehnaním pre niekoho, kto si môže dovoliť kúpiť dostatok sviečok a zaplatiť sluhov, aby sa o ne starali. Skutočným úspechom kapitalizmu sú lacné šaty, bavlna, umelý hodváb, topánky či autá – veci, ktoré prinášajú úžitok najmä obyčajným ľuďom. Kráľovná Alžbeta vlastnila hodvábne pančuchy. Úspech kapitalizmu však nespočíva v tom, že dáva viac hodvábnych pančúch kráľovnám, ale v tom, že ich sprístupňuje dievčatám v továrňach…“
V čínskom cisárstve však chýbali títo ľudia, ktorí by dokázali premeniť vtedajšie invencie na komerčne úspešné produkty pre široké vrstvy obyvateľstva a pritom sami zbohatnúť. A tieto tendencie možno v Číne pozorovať dodnes. Na rozdiel od USAalebo Európy, kde ľudia s lepšími študijnými výsledkami častejšie smerujú do podnikania a zakladajú firmy, si v dnešnej Číne štátny sektor stále zachováva mimoriadne silnú príťažlivosť.
Vyššie skóre v štandardizovaných skúškach gaokao tam koreluje s nižšou pravdepodobnosťou založenia podniku a zároveň s vyššou pravdepodobnosťou zamestnať sa vo verejnom sektore či vstúpiť do Komunistickej strany Číny.
Čínske prekliate v školstve
Už asi tušíte, kam celým týmto textom mierim. Školstvo je plné zaujímavých invencií, no zúfalo mu chýbajú úspešné inovácie. V školskej hantírke sa tomu niekedy hovorí „ostrovy pozitívnej deviácie“. Problém je, že tieto invencie často zostávajú uväznené na jednom ostrove, obklopené oceánom všednosti, kde postupne dožijú spolu so svojimi autormi. Som presvedčený, že jednou z príčin tohto javu je aj to, že školstvo je dnes pre ľudí s podnikateľským duchom do veľkej miery tým, čím bola kedysi cisárska Čína.
Predstavte si mladého, inovatívneho a cieľavedomého človeka, ktorý má potenciál založiť úspešnú vzdelávaciu firmu alebo vybudovať sieť škôl schopnú prinášať a šíriť inovácie. Takýto človek môže mať okolo tridsať rokov. Narodil sa na prelome tisícročí, a preto nezažil socializmus ani mečiarizmus. Vyrastal vo svete digitálnych technológií a svetu papierových tlačív už veľmi nerozumie. Fyzicky ho odpudzuje predstava, že si bude musieť prečítať sedemsto regulácií v paragrafovom znení alebo že ho príde kontrolovať dáma zo Štátnej školskej inšpekcie, ktorá z jeho pohľadu uviazla v mentálnom stredoveku.
Spoločenská GPS navigácia podnikateľského talentu ho preto automaticky nasmeruje inam. Možností má dnes takmer neobmedzene: môže založiť marketingovú firmu, herné štúdio, PR agentúru, inovatívnu finančnú spoločnosť alebo IT startup. A pravdepodobne si vyberie práve jednu z nich. Je to totiž slobodnejší, dynamickejší a modernejší svet, v ktorom rozhoduje výsledok – nie správne vyplnená kolónka či dodržaný prevádzkový poriadok.
Do školstva s veľkou pravdepodobnosťou nevstúpi. Čakal by ho tam boj s veternými mlynmi paragrafov, vyhlášok a úradníkov. Namiesto napĺňajúceho pocitu z budovania kvalitného produktu alebo služby by blúdil labyrintom kafkovského románu.
Osobne poznám skupinu mladých ľudí z IT, ktorí sa o to pokúsili a založili modernú strednú školu. Ich rozčarovanie a príbehy pripomínajúce osud Jozefa K., ktoré dnes rozprávajú svojmu okoliu, sú ukážkou neviditeľných nákladov regulačnej kazajky a skostnatenia nášho školstva. Drvivá väčšina podobne schopných a ambicióznych ľudí sa však na túto cestu radšej vôbec nevydá. Spoločenská GPS navigácia im poradí, aby sa školstvu vyhli širokým oblúkom a namiesto inovatívnej školy či vzdelávacieho startupu založili niečo iné.
To sú náklady regulácie, domestikácie a skostnatenia školstva, ktoré nevidíme. Ich neviditeľnosť však neznamená, že neexistujú alebo že nás nič nestoja. Naopak, stoja nás veľmi veľa. Stoje nás inovácie a pokrok, ktoré nikdy nevzniknú a nerozšíria sa po celom školstve.
