Dvaja svetoznámi ekonómovia, Stiglitz a Piketty, spravili coming out. Priznali svetu, že sú degrowtheri. V Guardiane publikovali text, v ktorom tvrdia, že „ekonomický rast je odsúdená stratégia“.
Ak chceli získať pozornosť a šokovať, podarilo sa im to. Ak však chceli pomôcť riešiť chudobu a environmentálne problémy, trafili veľmi vedľa.
Hneď v úvode píšu, že predstava, podľa ktorej ekonomický rast prospeje všetkým, zlyhala. Lenže práve rast je jediný časom a empíriou overený spôsob, ako sme dokázali stovky miliónov ľudí dostať z extrémnej chudoby. V 70. rokoch v nej žila približne polovica ľudstva, dnes je to 9 – 10 %. V rovnakom období klesla aj globálna príjmová nerovnosť.
Chudobu sa nepodarilo prelomiť len v Afrike, kde sa v druhej polovici 20. storočia experimentovalo s alternatívou v podobe rozvojovej pomoci. Tá často nenaštartovala udržateľný rast, skončila v korupčných schémach a posilnila miestnych diktátorov.
Autori sa v texte venujú aj téme životného prostredia. Tu zas ignorujú takzvanú Kuznetsovu krivku. Tá opisuje jav, pri ktorom sa v chudobných krajinách s rastom najskôr životné prostredie zhoršuje, no po dosiahnutí určitej životnej úrovne sa trend obracia. Bohatší ľudia si môžu dovoliť zaujímať sa o životné prostredie, investovať doň a majú k dispozícii nové čistejšie technológie.
Vidíme to aj v Európe. Máme čistejší vzduch a rieky než pred polstoročím, pribúda zalesnených plôch a v niektorých oblastiach sa podarilo zvrátiť stratu biodiverzity. Podobne je to s emisiami CO₂. Tie od 90. rokov klesli približne o 35 – 40 %, zatiaľ čo európska ekonomika narástla asi o 75 %. Vieme ekonomicky rásť a zároveň znižovať celkové emisie.
Stiglitz a Piketty neodolali ani klišé, že „nekonečný rast nie je možný na konečnej planéte“. Lenže ekonómia nie je fyzika. Ako vysvetľujem v knihe O pôvode prosperity, ekonomický rast už dávno nie je primárne o väčšom množstve atómov, ale o užitočných vedomostiach a inováciách, ktoré nám umožňujú zo vzácnej hmoty vymačkať viac hodnoty.
A takto sa dá rásť dlho. Minimálne dovtedy, kým neobjavíme všetky princípy fungovania vesmíru a nedokážeme ich skrotiť tak, aby nám slúžili.
Od toho sme však ešte ďaleko. Mnohí ľudia očividne stále nepochopili ani základné princípy fungovania spoločnosti. Inak by Stiglitz a Piketty nemohli prísť s takými nefunkčnými riešeniami – teda za predpokladu, že im išlo o riešenie problémov, a nie iba o spomínanú pozornosť.
