Diskusia, ktorá prebieha okolo reformy ministra Druckera prinútila mnohých ľudí odokryť karty a priznať, ako si predstavujú fungovanie školstva. A ja sa nestačím čudovať. Napríklad môj obľúbený riaditeľ súkromnej školy, ktorý robí v teréne naozaj výbornú prácu, Juraj Hipš, je presvedčený, že potrebujeme školstvo, v ktorom bude mať každé dieťa jeden školský obvod s jednou školou – a tá bude preňho tá najlepšia.
Dôvod? Podľa Juraja sú na Slovensku rodičia, ktorí sa nezaujímajú o vzdelanie svojich detí. Preto musí prísť pán úradník a správne nakresliť obvody, aby sa vytratila výhoda, ktorú majú deti rodičov aktívne sa zaujímajúcich o vzdelávanie.
Teda nemáme ísť cestou zvyšovania záujmu všetkých rodičov o školy a hľadať cesty, ako ich viac vtiahnuť do vzdelávania, ale mali by sme podkopnúť tých, ktorí si dovolili vyskakovať, aby sme vyrovnali podmienky.
V inom texte som písal o tom, že ide o veľmi nešťastné zmýšľanie uzatvorené v predstave sveta ako hry s nulovým súčtom. Aby sme jednému pomohli, musíme druhému zobrať.
Na tomto mieste by som sa však chcel krátko zamyslieť nad Jurajovou predstavou, že úradník kresliaci obvody má väčšiu motiváciu vybrať pre dieťa lepšiu školu ako rodič.
Rodičovská láska a Darwin
Ľudia patria medzi takzvané altricialne živočíchy, čo znamená, že naše mláďatá sa rodia behaviorálne aj morfologicky nevyspelé. Deti prichádzajú na svet ako bezbranné stvorenia, ktoré nemajú žiadnu ochranu voči poveternostným podmienkam, nedokážu sa brániť, ani si zabezpečiť potravu. Sú úplne odkázane na svojich rodičov.
Preto evolúcii nestačilo pre úspešne zachovanie rodu vybaviť psychiku človeka sexuálnym pudom, ale musela pridať aj silné rodičovské inštinkty. Ak by sme mali voči svojim potomkom rovnako chladný vzťah ako korytnačky alebo žaby, ľudstvo by dávno vyhynulo. Deti potrebujú dlhoročnú starostlivosť – v spoločnostiach lovcov a zberačov trvá takmer dvadsať rokov, kým človek vyprodukuje viac kalórií, než spotrebuje. Dovtedy je závislý od pomoci. Preto rodičom prirodzený výber zanechal v psychike množstvo adaptácii, ktoré im pomáhajú v ich rodičovskej úlohe.
Jedným príkladom tejto biologickej adaptácie je, že znaky malých detí nám automaticky pripadajú roztomilé. A nejde len o ľudské mláďatá – ak má niečo veľkú hlavu, guľaté oči a malý sploštený nos, mozog homo sapiens tomu nevie odolať. Klaster týchto čŕt je známy ako Kindchenschema a vyvoláva v ľuďoch potrebu chrániť a starať sa. Platí to pre obe pohlavia, hoci u žien je tento efekt silnejší.
Ďalšou evolučnou adaptáciou je citová väzba rodičov k ich biologickým deťom. Pionierov v evolučnej psychológii, Martina Daly a Marga Wilsona, napadlo otestovať jej existenciu porovnaním správania sa biologických a náhradných rodičov. Ich hypotéza bola jednoduchá: ak existuje vrodený mechanizmus rodičovskej lásky, mali by sa tieto dve skupiny rodičov správať k deťom odlišne. Na overenie tejto teórie sa však nemohli spoliehať na dotazníky – nikto sa dobrovoľne neprizná, že miluje nevlastné dieťa menej než by miloval svoje biologické. Preto siahli po objektívnych údajoch z kriminálnych štatistík o zneužívaní, zanedbávaní a usmrcovaní detí.
Výsledky boli šokujúce: biologickí rodičia oveľa menej ubližovali deťom ako tí nevlastní. V niektorých krajinách mali deti v starostlivosti náhradných rodičov stonásobne vyššiu pravdepodobnosť, že budú zavraždené, než deti žijúce s biologickými rodičmi. Nie o 100 %, ale 100-krát, teda 10 000 % vyššia pravdepodobnosť. Absolútne čísla boli síce stále nízke, ale tento výskum jasne ukázal, že biologická väzba medzi rodičmi a deťmi funguje ako prirodzená brzda agresivity.
Tento efekt sa stal známym ako „efekt Popolušky“ a neskôr bol potvrdený ďalšímivýskumami aj v iných oblastiach. Napríklad adoptívni rodičia v priemere investujú menej peňazí do výživy nevlastných detí, trávia s nimi menej času pri domácich úlohách a menej často ich berú k lekárom a zubárom. A nejde len o jav západnej civilizácie – rovnaké vzorce správania vedci našli aj v malých kmeňových spoločnostiach, ako sú Aché v Južnej Amerike alebo Hadza v Tanzánii.
Tento výskum tak ukazuje, že biologická evolúcia odviedla pri vytváraní rodičovskej lásky kus dobrej práce. A čo je dôležité, nedokáže ju prekonať ani sebelepšia verejná politika procesu adopcie detí. Pozor, tento výskum netvrdí, že adopcie systematicky zlyhávajú a náhradní rodičia pravidelne ubližujú svojim adoptovaným deťom. Drvivá väčšina náhradných rodičov boli, sú a budú slušní ľudia, ktorí nikdy rukou nesiahli na ich deti. No o to viac tento výskum ukazuje silu prirodzenej rodičovskej lásky, ktorá vzniká bez akejkoľvek regulácie – ľudia si robia deti, kedy chcú a s kým chcú, a napriek tomu sa o ne starajú lepšie ako adoptívni rodičia s úradnou pečiatkou.
Tvrdenie, že „nikomu tak nezáleží na deťoch ako ich vlastným rodičom“, preto nie je klišé, ale vedecký fakt. A určite im na nich záleží oveľa viac ako ostatným stakeholderom v školstve. Rodičia nežiadajú vyššie platy, lepšie pracovné podmienky, viac peňazí pre samosprávu ani nové právomoci pre úrady. Jediné, čo chcú, je lepšia budúcnosť pre svoje deti. Práve preto musia byť kľúčovým prvkom zmeny v školstve – sú jedinou záujmovou skupinou, ktorej jediným cieľom je kvalitnejšie vzdelanie pre svoje deti. A to z úplne základných darvinistických dôvodov.
