Martin Vlachynský - 08.09.2021
Brettonwoodský systém - atrapa zlatého štandardu
Pred 50 rokmi, presnejšie 15 augusta 1971, prišlo k “Nixonovmu šoku”. Nie, nemyslíme tým Nixonovu rezignáciu v dôsledku aféry Watergate, ku ktorej prišlo takmer presne o tri roky neskôr.
V roku 1971 prezident Nixon vo svojom nedeľnom príhovore oznámil koniec naviazania doláru na zlato a tým de facto ukončenie Bretton Woodskeho systému, ktorý definoval globálne financie od konca druhej svetovej vojny. Systém definitívne zanikol až v roku 1973 rozvojom voľných výmenných kurzov, ale koniec naviazanosti dolára na zlato bol preň rozhodujúcou ranou. Bol to zároveň posledný z veľkých šokov (dočasné opustenie zlatého štandardu v auguste 1914, opustenie zlatého štandardu Veľkou Britániou v roku 1931 a USA v roku 1933) pre „klasický“ monetárny systém so zakotvenou úlohou zlata. Zrodil sa systém nový, ktorý s istými úpravami funguje vo svete dodnes.
Ako vznikol...
Hospodárska kríza v medzivojnovom období priniesla veľkú diskusiu o fungovaní a úlohách monetárneho systému. Ako zásadnú chybu mnohí ekonómovia vnímali monetárne kroky niektorých vlád, napríklad povojnový návrat britskej libry k predvojnovej parite voči doláru. John Maynard Keyenes, jeden z najvýznamnejších ekonómov medzivojnového a vojnového obdobia, za tento krok ministra financií Winstona Churchilla (ten mal prsty snáď vo všetkom, čo sa za 50 rokov na Ostrovoch stalo!) tvrdo kritizoval. Keynes bol líder nemalej skupiny ekonómov, ktorí vytrvalo varovali pred defláciou a „jastrabím“ prístupom centrálnych bánk (najmä Fedu) a pripisovali jej hlavnú zásluhu na rozvoji medzivojnovej hospodárskej krízy.
Keynes miesto zlatého štandardu sníval o jednej svetovej centrálnej banke, ktorá by produkovala jednu svetovú papierovú menu, pre ktorú mal vymyslený aj názov – bancor. Pred monetárnymi nástrojmi takejto banky by nebolo úniku do inej, „tvrdšej“ meny. Infláciu či defláciu by vedela ovládať ako hlasitosť na rádiu. Hoci Bretton-Woodska dohoda z roku 1944 bola jeho prácou ovplyvnená, jeho sen sa v nej nerealizoval. Nový menový systém vznikal počas bojov na Normandských plážach a všetkým bolo jasné, že tentokrát už nebude mať posledné slovo jeho materská Veľká Británia, ale nový svetový ekonomický a vojenský líder s hviezdami a pruhmi.
Úlohu „bancoru“ v tomto systéme mal dolár. Bol vymeniteľný za zlato v pomere 35 dolárov za uncu. Pre tých, čo nesledujú, dnes je trhová cena unce zlata okolo 1800 dolárov. Hoci to na diaľku zaváňa zlatým štandardom, zlatý štandard to nebol. Dolár bol za zlato vymeniteľný len v prípade centrálnych bánk. Nemecko tak mohlo teoreticky hocikedy požiadať o výmenu dolárov za zlato, nie však nemecký, či americký občan. Ten nemohol investičné zlato ani len vlastniť.
Ostatné svetové meny boli postupne k doláru zaviazané fixnými výmennými kurzami. Tento systém mal obmedziť globálne toky kapitálu (z ktorého väčšina by bola nútená tiecť cez priame zahraničné investície), brániť pretekom v špekulatívnych devalváciách, ktoré sa diali v medzivojnovom období, uvoľniť ruky vlád v dosahovaní plnej zamestnanosti a zároveň udržiavať na uzde inflačné chúťky jednotlivých členov. Dočasné „výkyvy“ jednotlivých krajín, napríklad v dôsledku lokálnej recesie, mal pomôcť vyrovnávať Medzinárodný menový fond, ktorého založenie bolo súčasťou dohody. Národné centrálne banky v rezervách už nedržali zlato (okrem Fedu), ale doláre a dolárové dlhopisy.
... a ako zanikol
Bola to taká ekonomické zhmotnenie hesla „aj koza celá, aj vlk nažraný“. Veľká časť ekonómov ovplyvnená Keynesom totiž vnímala klasický zlatý štandard ako prekážku v snahe udržiavať vysokú zamestnanosť. Tento jednoduchý princíp „viac inflácie rovná sa vyššia zamestnanosť“ neskôr popísala známa Phillipsova krivka. Zároveň sa ale konzervatívne vnímala potreba krotiť inflačné a devalvačné tlaky národných vlád. Vznikol tak akýsi mačkopes, atrapa zlatého štandardu. V tej dobe však bola Bretton Woodska dohoda väčšinou sveta vnímané pozitívne. Desiatky národov sa napriek zúriacej vojne dohodli na nejakom systéme a dohodli si pravidlá, ako si dodržiavanie jeho udržiavanie budú vzájomne kontrolovať a pomáhať si v ňom. S trochou preháňania, bolo to také ekonomické OSN. Akurát teda len pre západný svet.
Komentár, ktorý práve čítate, je v rámci pripomenutia si výročia konca tohto systému. Takže už všetci vieme, ako to dopadlo. No hneď nepredbiehajme.
Tých necelých 30 rokov jeho fungovania si môžeme rozdeliť na dve voľne ohraničené obdobia. Do roku 1958 Spojené štáty cielene podporovali odtok dolárov a zápornú platobnú bilanciu s cieľom poskytovať likviditu svetovému systému a podporovať rekonštrukciu vo vojnou zdevastovaných regiónoch. Najznámejších takýmto „dolárovodom“ bol Marshallow plán. Nebolo to samozrejme len z čistej filantropie. Prívod dolárov mal zároveň v rámci Trumanovej doktríny pomôcť niektorým spriazneným vládam, napríklad počas občianskej vojny v Grécku, či počas komunistických nepokojov v Turecku, a bol nerozlučnou súčasťou studenej vojny.
Nábeh systému bol postupný. Západoeurópske meny sa stali konvertibilnými až na konci tohto obdobia a japonský jen až v roku 1964. Bretton Woodsky systém tak vo svojej plnej podobe začal fungovať až 15 rokov od dohody.
Toto „medzinárodné“ obdobie sa tak začiatkom 60. rokov začalo meniť. Spojené štáty podobne ako zvyšok sveta po vojne výrazne zvýšili podiel štátnych výdavkov na ekonomike oproti predvojnovému obdobiu. V 60. rokoch trend nárastu verejných výdavkov zosilnil vplyvom sociálnych programov Lyndona Johnsona, rozsiahlym vesmírnym programom a samozrejme hlavne z dôvodu vietnamskej vojny.
Dolár bol rezervná mena a zahraničné centrálne banky ho s radosťou prijímali. Lákadlo pokryť verejné výdavky zvyšovaním množstva dolárov v obehu tak bolo príliš sladké – a americká administratíva to s radosťou robila. Kým po vojne bol témou nedostatok dolárov, v 60. rokoch sa začalo hovoriť o „dollar glut“, teda akomsi „dolárovom prepchaní“ medzinárodnej finančného ysstému. Expanzia dolárov následne umožňovala vykonávať monetárnej expanziu aj v iných štátoch, pretože sa jednalo vlastne o expanziu dostupných rezerv, na ktorých boli postavené iné meny.
Prvých 15-20 rokov fungovania systému nemali zahraničné centrálne banky motiváciu meniť doláre za zlato. Po prvé doláre potrebovali a chceli. Po druhé, taká žiadosť voči priateľovi, ktorý vám napcháva rozbitú ekonomiku svojimi peniazmi a zároveň jeho armáda stojí na vašich hraniciach v pozore pred fúzatým ujom z východu a jeho nasledovníkmi, by nebola úplne diplomatická. A skutočne, USA napríklad západnému Nemecku pohrozili, že stiahnu svoje jednotky počas berlínskej krízy, ak si Nemci trocha nevyrovnajú bilanciu. Prezident Kennedy dokonca povedal svojim poradcom, že dve veci ktoré ho najviac desia, sú jadrové zbrane a platobná bilancia.
No tento ostych zahraničie postupne stratilo a od začiatku 60. rokov vidíme postupný odliv zlata z USA na jednej strane a nárast dolárových záväzkov voči zahraničiu na strane druhej. USA mali v bilancii stále viac dolárov, ktoré končili v zahraničí, a stále menej zlata, ktorými ich mohli pokryť. Na konci 60. rokov tento nepomer doslova explodoval. Kým systém štartoval s výrazným prebytkom zlata nad dolármi v zahraničí (takmer 3:1), tento pomer sa oficiálne otočil v roku 1964 (neoficiálne už v roku 1960) a v 1970 už bol nepomer zhruba 1:7. Teda zlato v hodnote jedného dolára krylo až sedem zahraničných dolárov.
Postupne vzniklo viacero nástrojov, ktoré mali tento vývoj zvrátiť – vytvorenie „zlatej zásoby“ (Gold Pool) v 1961, zdanenie odtoku kapitálu z USA, systém zlatých swapov a ďalšie. Niektoré kroky boli skôr zúfalé a sebadeštruktívne, napríklad zvýšenie importných tarifov v USA. Od roku 1965 už bol nárast inflácie v USA zjavný. Naštartovala sa tak éra výrazne zvýšenej inflácie a stagflácie (inflácie spojenej s nízkym hospodárskym rastom), ktorá trvala až do Reaganovej éry.
Poslednou kvapkou bol zámer francúzskej a britskej vlády skonvertovať časť dolárových rezerv na zlato začiatkom augusta 1971. Smithsonianská dohoda z toho roku mala systém zachovať aj bez zlata, ale prežila len 18 mesiacov a Bretton Wood sa definitívne rozpadol. Začalo obdobie 70. rokov, ktoré sa naprieč svetom vyznačovalo mizerným ekonomickým rastom a fiškálnymi aj monetárnymi problémami. Obdobie, ktoré však následne zrodilo Thatcherovú, Reagana, ale aj Deng Xiaopinga.
Dolár aj bez Bretton Woodu naďalej ostáva rezervnou menou svetového finančného systému a Spojené štáty môžu z tejto pozície dolára ťažiť. No už tomu nie je preto, že by mali formálnu úlohu svetového garanta monetárneho systému krytého zlatom. Ale preto, že svoju menu za posledné dekády kazili relatívne najmenej v porovnaní s inými veľkými menami.
Robiť rýchle závery z príbehu Bretton Woodu a hľadať paralely s dnešným príbehom kvantitatívneho uvoľňovania je lákavé. Hodí sa do príbehu ako zlatým chrobákom, tak Keynesiáncom, či zástancom Modernej monetárnej teórie. Nechám preto záverešné poučenie na čitateľovi samotnom.
ocenenia
