Tlačová správa: INESS hodnotí Programové vyhlásenie vlády

Programové vyhlásenie zásadne neprekvapilo. Vo vysokej miere sa prekrýva so sociálno-demokratickým manifestom, ktoré nedávno zverejnila Brigita Schmögnerová so štátnym tajomníkom Branislavom Ondrušom. Pozitívne vnímame štruktúrovanosť textu, je logicky rozdelený na oblasti a tie sú rozdelené na úvod, krátko- , stredno- a dlhodobé priority.

Dobrou správou je, že viaceré radikálne návrhy z predvolebného obdobia sa do programu nedostali. Vláda nechce byť lídrom v dosahovaní klimatických cieľov, nechce plošne zvyšovať DPPO, nechce otvorene znárodňovať. Tam ale pozitíva končia. Zlou správou je nielen nezodpovedný prístup k udržateľnosti verejných financií, či zvyšovanie daňového zaťaženia, ale hlavne celkové hodnotové nastavenie programu vo vzťahu k trhovému hospodárstvu. Toto programové vyhlásenie vychádza z premisy, že štát je skutočným zdrojom ekonomického rastu, že zapojenie nových agentúr, fondov, stratégií a správneho a efektívneho rozhodovania zvýši výkonnosť ekonomiky. Vláda jasne vyhlasuje, že „Zásadným nástrojom na zvýšenie hospodárskeho rastu sú investičné programy.“ Vláda tým dáva signál, že neverí nielen podnikateľom v ich rozhodovaní, ale dokonca ani občanom pri asignácii 2 % z daní. „Nová štátna agentúra pre pomoc neziskovému sektoru, udeľujúca krátkodobé aj dlhodobé granty“ tým správnym organizáciám, je dokonalou metaforou tohto programového vyhlásenia. Jeho názov by mal byť MY VÁM NAPLÁNUJEME, AKO LEPŠIE, POKOJNEJŠIE A BEZPEČNEJŠIE ŽIŤ.

VEREJNÉ FINANCIE

Vláda v novom programovom vyhlásení jednoznačne ukázala, že deficit ani dlh nepovažuje za skutočný problém Slovenska a plánuje sa spoliehať na ekonomický rast a náhodu (pokles cien energií), ktoré im majú pomôcť postupne znižovať deficit. Toto je jednoznačne vyjadrené konsolidačným „úsilím“ vo výške 0,5 % HDP. Nepôjde však o konsolidáciu v pravom zmysle slova, ale o zvyšovanie daňového zaťaženia. Zámer zvyšovania efektivity prevádzky štátu na 7 miliardový schodok v žiadnom prípade nestačí. Vláda týmto krokom otvorene prehlasuje, že výšku dlhu či Maastrichtské kritériá spomedzi reálnych hrozieb vylúčila. Namiesto znižovania deficitu chce dlh znížiť len opticky, transformáciou zákona o dlhovej brzde, ktorej sankčné mechanizmy považuje za nesprávne nastavené, a hlavne prechodom na čistý dlh. Tým sa samozrejme nijako nemení obraz Slovenska a jeho rizikovosť v očiach zahraničných investorov. Vysoký objem likvidných prostriedkov nie je známka udržateľných verejných financií, ale presne naopak. Vysokú rezervu musia držať krajiny, ktoré sa boja, že sa im nepodarí predať nasledujúci emitovaný dlhopis.

Najväčší problém tohto prístupu spočíva v tom, že v dokumente ťažko nájdeme konkrétne úsporné opatrenia, ale zato tam nájdeme silné vyhlásenia ohľadom zvyšovania daňového zaťaženia. Bez akejkoľvek snahy o definovanie súčasnej progresivity zdanenia príjmu fyzických osôb vláda navrhuje jej zvýšenie. Slovensko, ktoré už dnes ťažko udržiava na svojom území talenty, vysiela šikovným a kvalifikovaným pracovníkom týmto krokom jasný signál, „choďte do Českej republiky, tam je základná sadzba DPFO len 15 % a najvyššia sadzba len 23 %“.

Odkaz na negatívne externality (tabak a pod.) považujeme za nesystémový krok (sadzby sú už dnes vysoké) a za povinnú sociálno-demokratickú jazdu, ktorú nová vláda urobí v záujme získania dodatočných peňazí od občanov jednoducho preto, že je pri ich prijímaní minimálny politický, či spoločenský odpor. Zvyšovanie vybraných spotrebných daní je ľahká cesta a práve kvôli politickej priechodnosti v PVV nenájdeme zvyšovanie DPH. Rovnako zvyšovanie zdanenia nehnuteľností sa bude údajne týkať iba „bohatých“ a firiem.

Opätovné zavedenie zdanenia bankového sektora nie je prekvapením, jeho negatívne dôsledky netreba dookola vysvetľovať. Nová vláda sa však už z minulosti poučila, chce zabrániť prenosu na spotrebiteľa, čo bude pravdepodobne znamenať nárast regulácie sektora s rizikom zníženia inovácií a dostupnosti niektorých služieb a produktov pre spotrebiteľov.

Za veľmi rizikové považujeme diskusie o „spravodlivej“ výške zdanenia nadmerných ziskov. Toto opatrenie už nemá byť len krízovým, pre konkrétny sektor, ale trvalou súčasťou daňového systému. Nielen právnické ale aj fyzické osoby budú podnikať v neistote, kedy štátny úradník ich zisk vyhlási za nadmerný. Ak by chcel niekto vymyslieť nástroj na odlákanie investícií a nových pracovných miest na Slovensku, lepší nevymyslí. Vtipnou súčasťou tohto bodu je odkaz na využitie týchto zdrojov na financovanie „adresných“ sociálnych politík (plošný 13. dôchodok je dokonalým opakom adresnej politiky s cenovkou 1 mld. eur).

Typickým znakom PVV je jeho ambivalentnosť. V jednej vete sa vláda zaviaže k istému zámeru a v druhej časti vety ho sama spochybní. Ako príklad môžeme uviesť pokračovanie aplikácie princípu hodnoty za peniaze, ale súčasne vláda bude dávať „pozornosť na kvalitu dát, spojených najmä s ich relevantnosťou, kvalitou zberu“. Inými slovami nám vláda dáva vedieť, že Útvar hodnoty za peniaze na Ministerstve financií sa doteraz rozhodoval na základe nerelevantných dát. Rovnakým príkladom je pokračovanie v revízii verejných výdavkov, ktoré ale budú musieť byť podmienené konsenzom na úrovni ministerstiev.

Nízke konsolidačné úsilie treba diskontovať o nové výdavky, ktoré si vláda naplánovala bez adekvátneho krytia. Vzniknúť má napríklad Fond na podporu cestovného ruchu.

Zo strednodobého hľadiska môžeme od tohto programového vyhlásenia nasledujúce štyri roky očakávať veľmi pomaly (ak vôbec) klesajúci schodok, ktorý bude klesať príliš pomaly na to, aby zastavil nárast dlhu. Slovensko sa bude s týmto programovým vyhlásením zadlžovať rovnako ako doteraz, a udržateľnosť verejných financií zostane v pásme vysokého rizika.

PODNIKATEĽSKÉ PROSTREDIE

Aj v tomto vyhlásení nechýba debyrokratizácia, avšak s dôrazom na zjednodušenie dostupnosti štátnej podpory (vláda ako manažér hospodárskeho rastu). Dokonca v ňom nájdeme aj ochotu dodržiavať legislatívny proces pri schvaľovaní zákonov s dopadom na podnikateľské prostredie. To, či ide o úprimný sľub, alebo sa vrátime do starých koľají legislatívy „per pazucha“, ukáže len realita.

Časť venovaná energetike je deklaratórna, sú v nej silné body (kompenzácie, úloha štátu v podnikoch, štátny výkupca, výstavba ďalšieho jadrového zdroja) ale bez akýchkoľvek detailov. Dobrou správou je stabilita v podpore jadrových zdrojov, hoci výstavba novej elektrárne v Bohuniciach by mala byť odložená na neskôr (minimálne z dôvodu už tendrovanej výstavby v Dukovanoch a v Poľsku).

Z vyhlásenia cítiť, že vláda sa chystá na riadenie podnikateľskej činnosti. Nielen zabezpečovaním tlaku na rast miezd, ale aj vypracovaním novej stratégie hospodárstva do roku 2030, či obnovením Rady vlády Slovenskej republiky pre konkurenčnú schopnosť a produktivitu. To sú kroky, ktoré v konečnom dôsledku môžu viesť k rastu štátnych zásahov a regulácií v hospodárstve.

VZDELÁVACIA POLITIKA

V oblasti vzdelávania PVV naznačuje, že minister školstva neplánuje len kúriť a svietiť, či len pokračovať v rozbehnutých reformách, ale má pripravených aj niekoľko vlastných zaujímavých návrhov.

Napríklad navrhuje vznik nového, priebežného testovania žiakov, s cieľom zlepšiť spätnú väzbu medzi všetkými aktérmi v školstve. Alebo upravenie postavenia Štátnej školskej inšpekcie či podporenie vzniku regionálnych združení škôl. Ministerstvo tiež plánuje „pokyny a príkazy štátu“ nahradiť „pomocou a podporou“ pre učiteľov a školy. Toto všetko sú zaujímavé opatrenia, ktoré sú však popísané príliš stručne a všeobecne. Až ich prepracovanie do konkrétnych návrhov ukáže, či ide o kroky správnym smerom.

Okrem toho prišlo ministerstvo aj s niekoľkými priamo pozitívnymi návrhmi. Napríklad chce zlepšiť uplatniteľnosť bakalárov na trhu práce a navrhuje ísť vzorom – zmeniť kvalifikačné požiadavky a pravidlá odmeňovania zamestnancov vo verejnom sektore. Ďalej pri celoživotnom vzdelávaní navrhuje zavedenie individuálnych vzdelávacích účtov. Tiež navrhuje vytvoriť finančné nástroje na riešenie odmeňovania učiteľov v regiónoch a pri nedostatkových predmetoch. To je niečo, na čo čakáme už roky.

Najväčším problémom PVV v oblasti vzdelávania nie je to, čo tam je, ale čo tam nie je. Absentujú predovšetkým dlhodobé opatrenia. Chýbajú napríklad opatrenia, ktoré by mali potenciál vniesť do vzdelávania nový vietor, ktorý môže v dlhodobom horizonte prispieť k postupnej žiaducej zmene. Napríklad v zahraničí tento problém riešia vytvorením nového typu autonómnych škôl. Tento typ môžu využiť všetky existujúce verejné, súkromné aj cirkevné školy. Ak sa rozhodnú stať „autonómnymi školami“ získajú vysokú mieru slobody, výmenou za zodpovednosť za dosahovanie základných výsledkov (tu by mohlo byť využité napríklad navrhované nové priebežné testovanie).

SOCIÁLNA POLITIKA

Oblasť sociálnej politiky ukazuje, že poslednú dekádu sa tak výrazne rozšírili sociálne balíčky pre rodiny a dôchodcov, že je ťažké prichádzať s novými, veľkolepými návrhmi. Fiškálne najdrahšou politikou je zavedenie plnohodnotného 13. dôchodku. Namiesto plnej úspory z de facto eliminácie rodičovského dôchodku v objeme 0,3 mld. eur, ktoré mohli byť použité na zníženie deficitu, tieto prostriedky budú vyplatené vo forme plošnej neadresnej dávky aj tým dôchodcom, ktorých dôchodok dosahuje 1700 eur mesačne.

Druhou najdrahšou politikou je zachovanie a implicitné schvaľovanie nedávno zavádzaných, plošných rodinných dávok. V PVV ministerstva práce tak absolútne absentuje najdôležitejší princíp sociálnej politiky a tým je adresnosť. Za jediný náznak skutočne sociálnej politiky môžeme označiť návrh na zavedenie nového konceptu životného minima. Vzhľadom na to, že rast životného minima roky až dekády nedosahoval ani úrovne inflácie, je nové definovanie životného minima potrebné. Otázne bude jeho konkrétne nastavenie a dopad na ostatné dávky, a položky (napr. NČZD), ktoré sa z neho určujú.

Vláda navrhuje aj zavedenie jednej novej plošnej dávky a to poskytnutie „jednorazového účelovo viazaného štátneho príspevku, alebo využitím prostriedkov zo sporiaceho účtu zriadeného od určitého veku dieťaťa. Cieľom je, aby sa mladí ľudia usadili a zostali pôsobiť na Slovensku.“ Je ťažké identifikovať, čo konkrétne mali autori na mysli.

Na trhu práce plánuje ministerstvo ďalej rozširovať intervencie, ktoré zvyšujú náklady zamestnávania a brzdia proces tvorby pracovných miest. Konkrétne navrhujú ďalej rozširovať odvetvové kolektívne zmluvy, predpisy a regulácie v zákonníku práce a posilňovať výkon inšpekcie práce. Tieto opatrenia spolu s udržovaním vysokej minimálnej mzdy dlhodobo vytvárajú problémy na trhu práce v ekonomicky slabšie rozvinutých regiónoch. V rámci regulačnej špirály tieto problémy navrhuje vláda v PVV riešiť novou vrstvou intervencií v podobe výraznej podpory sociálnych podnikov a subjektov sociálnej ekonomiky.

Vláda ide v oblasti trhu práce aj proti dôležitým inováciám digitálnej a zdieľanej ekonomiky. „Zahraničné platformy a obdobné firmy, s pracujúcimi vo forme obchodnoprávnych zmlúv, budú podliehať zvýšenej kontrole dodržiavania pracovno-právnych a súvisiacich noriem“ a taktiež sa negatívne stavia voči pracovníkom zo zahraničia, ktorí na slovenskom trhu práce pri starnúcej populácii budú chýbať. „Novými legislatívnymi pravidlami a aktívnejšou inšpekciou práce bude brániť zneužívaniu tzv. agentúrnych pracovníkov, ale aj migrantov z tretích krajín.“ Nejasný je tiež dopad napríklad na SZČO, konkrétne tvrdenie, že „Sociálne poistenie férovo pokryje všetkých pracujúcich bez ohľadu na formu ich práce” predstavuje riziko, že vláda nerozumie rozdielu medzi zamestnancom a podnikateľom.

Ako rizikový považujeme plán vlády posilniť udržateľnosť dôchodkového systému „Prehodnotením efektívnosti všetkých troch pilierov“. Vytvára to riziko znižovania sadzby odvodu do druhého piliera, či ďalších zásahov do poplatkovej politiky. Udržateľnosť sa tiež nedá zvýšiť zreálnením veku odchodu do dôchodku s ohľadom na zdravotný stav, naopak, je to krok opačným smerom. Otázkou tiež ostáva, čo si vláda predstavuje pod „spravodlivejším“ nastavením dôchodkového systému. Či tým myslí zásluhovejší alebo ešte solidárnejší ako doteraz - nevieme.

ZDRAVOTNÍCTVO

Zdravotnícka časť je technokratická. Obsahuje pomerne dosť konkrétnych bodov, ktoré sú buď prihlásením sa k rozbehnutým aktivitám, alebo novými iniciatívami. To je na jednej strane dobre, v PVV konečne nenájdeme žonglovanie s unitárom (jednou zdravotnou poisťovňou) ako v minulosti. Na strane druhej to znamená, že neprídu dramatické zmeny, napríklad v podobe nominálneho poistného, konkurenčných poistných produktov, privatizácie VšZP a podobne. Bohužiaľ to ale znamená aj to, že v PVV sa priamo neobjavuje ani téma pripoistenia.

PVV vymenúva viacero termínov, ktoré sú nedokončeným evergreenom zdravotníctva, napr. nárok pacienta (konečne aj s jasnými dimenziami: vecný, časový aj geografický nárok).

Významná časť programu sa venuje vzdelávaniu (vrátane duálneho vzdelávania, či inštitútu národnej akreditácie) a potrebe úprav kompetencií, vrátane presunu medzi zdravotníckymi a nezdravotníckymi pracovníkmi. Zaujímavosťou je audit normatívov a „následne revíziu právnych predpisov, ktoré definujú požiadavky na personálne zabezpečenie ambulantných a ústavných zdravotníckych zariadení“ – to môže signalizovať zreálnenie zákonných požiadaviek vzhľadom ku kapacite systému.

V oblasti financovania „Zadefinujeme výšku celkových zdrojov vrátane úhrady za poistencov štátu na základe kvalitatívnych a kvantitatívnych očakávaní, vychádzajúc predovšetkým z dopytu po zdravotnej starostlivosti, plánovaných reforiem, dlhu nemocníc a kapitálových potrieb“ - chválime kalkuláciu dlhu a kapitálových potrieb. No akékoľvek ukotvenie výdavkov k dopytu bude problematické, keďže dopyt je nekonečný.

Kontroverzný je plán „zriadime Radu pre rozpočet verejného zdravotného poistenia“. V súčasnosti do financií zdravotníctva zasahujú IFP, IZA, ÚHP, RRZ a ÚDZS. Zmysel ďalšej inštitúcie bude potrebné veľmi silno vyargumentovať.

V prípade novej bratislavskej nemocnice je použitý veľmi všeobecný jazyk. Je teda možné, že je stále otvorená možnosť inej lokality ako sú Rázsochy.

Pridanie zdravovedy do školských osnov samo o sebe znie chvályhodne. Bohužiaľ, politici majú tendenciu pridávať neustále ďalšie hodiny (telesná výchova, dejepis...), ak nebude zdravoveda súčasťou existujúcich hodín, hrozí, že bude mať vďaka dlhšiemu sedeniu v lavici presne opačný efekt na zdravie.

Unikátom je odhodlanie zmeniť organizačnú štruktúru samotného Ministerstva.

V časti PVV venovanej cestovnému ruchu sa nesystémovo zjavil sľub zvýšiť platby za kúpele. Snáď o tom na Ministerstve zdravotníctva vedia.

PÔDOHOSPODÁRSKA POLITIKA

PVV je v oblasti pôdohospodárstva napísané podobne všeobecne ako ostatné celky. Pozitívne hodnotíme to, že vláda už neoperuje s pojmom „sebestačnosť“ ako takmer všetky predchádzajúce vlády, ale chce podporiť potravinovú bezpečnosť. Akými prostriedkami, to je však definované len veľmi vágne. Pozitívne hodnotíme deklarovanú snahu o usporiadanie pozemkového vlastníctva prostredníctvom pozemkových úprav. Rozdrobené vlastníctvo pôdy na Slovensku brzdí inovácie na vidieku a vedie k zbytočným vlastníckym sporom. Tichým svedkom tohto stavu je nízka trhová cena nájmov poľnohospodárskych pozemkov. Vláda tiež neopomenula Slovenský pozemkový fond (SPF), ktorý chce „ozdraviť“, opäť bez špecifikácie konkrétnych krokov. SPF bol v minulosti zdrojom mnohých korupčných káuz, čo vedie k nízkej dôveryhodnosti tejto inštitúcie. Okrem toho nemá zákonné lehoty na vyjadrenia, čo brzdí rozhodovacie procesy v prípade, že súkromná osoba alebo aj samosprávy potrebujú zriadiť vecné bremeno na prístup k svojim pozemkom, alebo majú záujem o odkúpenie menších parciel. Opäť môžeme pozitívne vyzdvihnúť, že vláda v strednodobých prioritách definuje snahu o zavedenie týchto lehôt.

Vláda hodnotí štátnu pomoc v podobe Zelenej nafty ako systémovú, čo spochybnili aj analytici Útvaru hodnoty za peniaze v tzv. „lego kockách“. Táto štátna pomoc smeruje peniaze tam, kam už tečú cez iné programy, ide teda skôr o podporu, ktorá má marketingovo pomôcť vláde zviditeľniť sa v očiach prijímateľov dotácií. Vzhľadom na stav verejných financií je to dotácia, ktorú by sme odporučili zrušiť.

V strednodobých cieľoch uvádza ambíciu „zabrániť špekuláciám s pôdou“ zabezpečením predkupných práv pre štát či samosprávy. Tento zámer hodnotíme ako rizikový, keďže už v minulosti sa zákon o nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskej pôde menil a Ústavný súd neskôr rozhodol, že opatrenia tohto typu neprimerane zasahujú do vlastníckych práv.

Opäť nechýba ani riešenie „nekalých obchodných praktík“, kde však chýba konkrétnejšia definícia problému, jeho riešenie a prínos pre spoločnosť. Celkovo môžeme zhodnotiť, že v oblasti pôdohospodárstva je oproti predvolebným vyjadreniam a programom v PVV viac rozumných návrhov, ich špecifikácia je však pomerne vágna a nevieme vyhodnotiť, ako budú nakoniec implementované v praxi, teda či budú viesť k zvýšeniu konkurencieschopnosti slovenských farmárov a vyššej pridanej hodnote sektora pre širokú verejnosť.