Médiá priniesli šokujúcu správu. Minister Taraba predstavil plán slovenskej pilotovanej misie na Neptún. Náklady majú dosiahnuť okolo 2,5 miliardy eur.
Dobre, nie misia na Neptún, ale výstavba prečerpávacej vodnej elektrárne Málinec. Ale v princípe je oboje z rovnakej kategórie plánov baróna Prášila. Dúfajme, že skončí na poličke hneď vedľa širokorozchodnej železnice a tunela pod Karpatmi.
Potrebujeme novú prečerpávaciu elektráreň? Nie. Zmienku o Málinci, dokonca ani o “konkurenčnej” PVE Ipeľ kúsok vedľa, o ktorej uvažujú Slovenské elektrárne, nenájdete ani v Aktualizácii integrovaného národného energetického a klimatického plánu na roky 2021 – 2030. Ten predstavuje oficiálnu štátnu stratégiu rozvoja elektroenergetiky na najbližšie obdobie.
Koniec koncov, práve prebiehajúca rekonštrukcia prečerpávačky na Čiernom Váhu spolu so súbežnou investíciou do pridruženého batériového úložiska výrazne zvýši možnosti podpory flexibility či stability elektrickej siete na Slovensku. Z predloženého materiálu ministra Tarabu sa ale žiadne relevantné informácie o potrebe nových investícií nedozvieme.
Zarobí si nová elektráreň na seba? Takými prepočtami sa zjavne nikto neobťažoval. Skúsime ich teda nahradiť jednoduchou ilustráciou. Investičné náklady sú tak obrovské, že len 5 % úrok ročne by znamenal 125 mil. eur. To znamená, že ak by mala prečerpávačka výkon 500 MWe, tak by každý deň v roku musela 7 hodín denne elektrinu predávať so 100-eurovým ziskom. Len aby si zarobila na úroky! Lenže prečerpávačky sa nebudujú na to, aby bežali 7 hodín denne. Prerátaná výroba PVE Čierny Váh na čas zaberie menej ako hodinu denne. Aj z týchto jednoduchých prepočtov je zrejmé, že investícia, ktorá ťažko zarobí na úroky, nemôže byť návratná ako celok.
Tento argument by sme mohli obísť, ak by platilo, že nová prečerpávačka je životne dôležitá pre udržiavanie stability elektrickej siete. Lenže to sa nikto nesnaží preukázať. Prečo?
Ponúkajú sa možné odpovede. Napríklad preto, že „nechce“ diskusiu na túto tému. Na svetlo sveta by totiž mohli vyplávať aj alternatívne riešenia, ktoré by pokojne mohli byť lacnejšie. Napríklad iné stavby – Slovenské elektrárne už desiatky rokov pripravujú podklady pre spomínanú prečerpávačku o čosi vyššie na rieke Ipeľ. Alebo ďalšie batériové úložiská.
Tu však problémy nekončia. Ak sa pozrieme na to, kto by mal projekt spravovať a vlastniť, tak problémy vlastne len začínajú.
Investíciu by mal spravovať štátny podnik Vodohospodárska výstavba. Áno, to je ten podnik, ktorý nám už vyše 10 rokov sľubuje opravu turbín v Gabčíkove. Podnik, ktorý zúfalo dopláca na pozornosť politikov. Výsledkom je stratených 10 rokov, ktoré vytvorili to najmenej žiadúce PR firme, ktorá by si chcela požičiavať na nový megaprojekt.
Mimochodom, gabčíkovská oprava by mala stáť 300 – 400 mil. eur. A to nie je jediná elektráreň, ktorú čaká rekonštrukcia, pomýšľať treba aj na žilinské Vodné dielo. Niektorí vodohospodári neverejne hovoria o žalostnom technickom stave celej Vážskej kaskády, či neriešených sedimentoch a dekádach naakumulovaného dlhu. Nemali by mať tieto investičné akcie prioritu pred novým megalomanským dielom?
Ďalším argumentom je, pochopiteľne, schopnosť získať zdroje na tak drahú stavbu. Podnik si na investíciu ťažko zarobí, pôžičku by musel garantovať štát. Lenže takáto garancia sa zaráta do verejného dlhu. Tento rok prekročí dlh dôležitú hranicu 60 % HDP. V nasledujúcich rokoch bude vláda bojovať o to, aby dlh ďalej nerástol.
Samozrejme, je tu jedna možnosť, rétoricky u súčasných politikov čoraz viac obľúbená. Čínski súdruhovia by nám za správny dlžobný úpis pokojne postavili prečerpávačky aj tri, hneď vedľa Malokarpatského tunela. A možno by popri tom mohli postaviť aj tretiu jadrovú elektráreň. Nie, ďakujem.
Pozor, nezľahčujem preľaknutie zasiahnutých občanov v Podpoľaní. Projekt môže vyvlastňovaním, stavebnými uzáverami a možným znečistením pitnej vody narobiť kopec problémov oveľa skôr, než sa naleje prvé vedro betónu. Nakoniec, o kúsok vedľa je živý príklad v podobe fiktívnej priehrady Slatinka.
Zároveň ale nechcem ani spochybniť potrebu regulačnej elektriny. Tá bude mať v čase energetickej transformácie kľúčovú úlohu. Ale, prosím, v čase extrémnej finančnej suchoty sa venujme reálnejším veciam, nie vzdušným zámkom.
