Najnovší
príklad z Česka ukazuje ako sa nemá riešiť stúpajúca nezamestnanosť – zákaz
legálnej práce cudzincom s predpokladom obsadenia daného miesta Čechom.
Celý omyl pramení v chápaní pracovného miesta ako statickej veličiny
v hospodárstve.
Existuje však len dopyt a ponuka a až ich prienik vytvára
„pracovné miesta“. Obyčajní ľudia si konkurujú na trhu práce len do takej
miery, ako si napríklad na trhu automobilov konkurujú Dacia a BMW. To, že štát
zakáže predaj lacného i keď funkčného auta nepovedie k obdobnému nárastu
predaja BMW. Nárast bude nulový, prípadne zanedbateľný. Tento krok teda budú podporovať
nanajvýš producenti BMW. Štát ale na druhej strane spôsobí relatívnu nedostupnosť
áut, keďže si spotrebitelia budú môcť vybrať len drahé BMW alebo nič.
Obdobne je to aj pri „producentoch práce“. Štát preferovaním
svojich občanov síce pomôže zopár šťastlivcom, ale znemožní pracovať migrantom.
Obdobným problémom ako pri autách je aj obmedzenie „spotrebiteľov práce“, teda podnikateľov,
ktorí v mnohých prípadoch nebudú môcť zamestnať nikoho, pretože im štát nedovolí
zamestnať vhodného pracovníka. Inými slovami vytvorenie bariéry pre stretnutie
dopytu a ponuky. Dôsledkom je plytvanie zdrojmi, nižší výstup ekonomiky
a následne aj zdraženie tovarov a služieb, čo pocítia všetci.
Trh na takéto zásahy zvonku vždy zareaguje, v tomto prípade vznikne
priestor formou čiernej práce. Štát zákazom pracovať totižto zvýši cenu pracovnej
sily. Časť zvýšených nákladov môže znášať sám podnikateľ a následne legálne
zamestná za vyššiu mzdu domáceho občana. Častejším prípadom je zníženie mzdy dovtedajšiemu
pracovníkovi, ktorého zamestná nelegálne a práve rozdiel mzdy je ohodnotenie
vzniknutej neefektívnosti a zbytočného novovzniknutého podnikateľského
rizika. V tomto konkrétnom prípade v Česku je to zníženie mzdy zo 100
na 45 korún za hodinu. Reťaz negatívnych dopadov takéhoto opatrenia však
nekončí, ale pokračuje vytváraním skupín vyčleňovaných na okraj spoločnosti, zvyšovaním
kriminality, nulovú ochranu, zvýšenie závislosti na podnikateľovi
aj samotnom štáte a následne ďalším „riešením“ týchto umelo
vytvorených problémov. Prvotné vytvorenie závislosti ľudí na štáte sa následne
vždy iba prehlbuje a v konečnom dôsledku ho z daní zaplatia tí,
ktorým štát dovolí pracovať.
