Vo Fínsku prijali v roku 2003 reformu, ktorej
súčasťou bolo zvýšenie dávok v nezamestnanosti. Dôsledok? Presne taký, ako
sa dal očakávať – nezamestnaným trvalo dlhšie, kým si našli novú prácu.
Autori
dopadovej štúdie sa mohli venovať „čistému“ experimentu vplyvu výšky dávky
v nezamestnanosti na rýchlosť „znovuzamestnania“. Reforma sa udiala
v čase, keď bolo makroekonomické prostredie stabilné, a agregátna
nezamestnanosť bola počas štvorročného pozorovania takmer konštantná. Navyše sa
neprijali v tomto období žiadne iné reformy, ktoré by mohli mať vplyv na
opätovné zamestnávanie. Autori uvádzajú, že tieto dva faktory minimalizujú riziko,
že by ich výsledky mohli byť „kontaminované“ makroekonomickými cyklami alebo
inými zmenami v nastavení systému.
Aké boli dávky pred
reformou?
Fínsky systém podpory v nezamestnanosti pozostáva
z dávky v nezamestnanosti (závislá od príjmu), ktorú vyplácajú fondy
poistenia v nezamestnanosti, a štátom vyplácanej podpory (rovná
sadzba), ktorú administruje inštitúcia podobná nášmu Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny (Social Insurance Institution). Výplata dávok je podmienená
viacerými faktormi, ako napríklad počet odpracovaných týždňov za posledných 28
mesiacov, majetkové pomery, príjmy ostatných členov rodiny, platenie poistného
do fondov v nezamestnanosti aspoň 10 mesiacov pred stratou zamestnania
a podobne. Ak zamestnanie stratí človek s mediánovým príjmom
(polovica pracujúcich zarába viac a polovica menej), jeho príjmy
z fondov nezamestnanosti tvoria asi 52% predchádzajúcej mzdy,
a príjmy z „Úradu práce“ asi 21% predchádzajúcej mzdy.
Príjmy z fondov sa vyplácajú prvých 500 dní (rátajú sa
pracovné dni, 5 dní v týždni) súčasne s dávkou „Úradu práce“, po uplynutí
tejto doby sa vyplácajú len dávky z „Úradu práce“ (spomínaných 21% mediánovej
mzdy). Výnimkou sú iba nezamestnaní, ktorí prácu stratia vo veku nad 55 rokov.
Tí dostávajú dávky závislé od príjmu až do 60-tky, potom sa môžu uchádzať
o nezamestnanecký dôchodok. Kvôli rozdielne nastaveným motiváciám autori
štúdie túto vekovú skupinu zo sledovanej vzorky vylúčili.
Spomenúť treba ešte jednu dôležitú črtu sociálneho systému
do roku 2003 – každý zamestnanec, ktorý prišiel o dlhodobú prácu
z dôvodu zatvorenia fabriky alebo znižovania počtu zamestnancov
a u ktorého sa očakávalo, že si prácu nájde obtiažnejšie kvôli
„vekovým alebo iným dôvodom“ dostal vyplatenú jednorazovú dávku (tzv.
prepúšťacia dávka). Spodnou vekovou hranicou bol vek 45 rokov a dávka bola
podmienená predchádzajúcim príjmom, vekom, počtom odpracovaných rokov
a podobne. V priemere sa jej výška pohybovala zhruba na úrovni
mesačnej mzdy.
Čo priniesla reforma?
Podľa vládneho návrhu bolo hlavnou motiváciou pre reformu
v roku 2003 zjednodušenie legislatívy týkajúcej sa dávok
v nezamestnanosti. Aj preto sa mala jednorázová prepúšťacia dávka
„rozpustiť“ v systéme dávok v nezamestnanosti. Vláda ju navrhla
nahradiť zvýšením dávok závislých od príjmu počas prvých 150 dní
nezamestnanosti. Navýšenie bolo vypočítané tak, aby malo na poistné fondy
neutrálny finančný dopad Navýšenie dávky v nezamestnanosti sa vzťahovalo
iba na tých, ktorí pracovali dostatočne dlho (20 rokov, a aspoň 5 rokov
prispievali do fondu poistenia v nezamestnanosti).
V priemere sa zvýšili dávky v nezamestnanosti pre
tých, ktorí spĺňali kritériá, o 15%. Po 150 dňoch sa dávky vrátili na
zvyčajné dávky závislé na predchádzajúcom príjme.
Na obrázku 1 vidno, aký vplyv mala reforma na výšku dávok
v nezamestnanosti. (Plná čiara – pred reformou, bodkovaná čiara – po
reforme, os x – predchádzajúca mesačná mzda, os y – mesačná dávka
v nezamestnanosti z poistného fondu)
 |
Záver?
Doba, za ktorú sa
nezamestnaní opätovne zamestnali, sa predĺžila o 11% (31 dní), zvýšenie
dávok malo teda na tento parameter negatívny dopad. Nezamestnaní začali byť
aktívnejší v hľadaní zamestnania až potom, ako sa dávky
v nezamestnanosti vrátili po 150 dňoch vyšších dávok na pôvodnú – nižšiu
úroveň. Možno sa teda domnievať, že poberatelia dávok sa snažia „extrahovať“
pôvodnú, teraz už nevyplácanú jednorázovú dávku, vo forme zvýšených dávok
v nezamestnanosti a až potom sa usilujú nájsť si zamestnanie.
Opäť sa raz teda potvrdilo tisíckrát povedané – vyššie dávky
v nezamestnanosti nemotivujú nezamestnaných k hľadaniu zamestnania.
Naopak, vedú k dlhšiemu obdobiu beneficienta bez práce.
Štúdia fínskych autorov je dostupná tu:
Ak sa Vám článok páčil, hlasujte zaň na 
, prípadne dajte o ňom vedieť Vašim známym.
