Toto je štvrtý text k téme AI vo vzdelávaní. Prvý bol o výskume a mojej interpretácii, druhý o odpore k učeniu sa a motivácii, tretí o úzkom hrdle a vonkajšej motivácii a tento, predposledný, je o tom, ako správne nastaviť vonkajšie odmeny. Posledný bude o jednej konkrétnej AI škole, ktorá toto všetko dokázala. Potom prejdem na novú tému. Nejaké tipy? Napíšte mi.
Ruku na srdce
Koľko vecí denne robíte čisto z vnútornej motivácie? Nie pre výsledok, ale pre pôžitok zo samotného procesu?
A teraz nemyslím „spotrebu“. Nehovorím o pozeraní televízie, čítaní beletrie, scrollovaní sociálnych sietí či hraní stolových hier s priateľmi. Hovorím o produktívnych činnostiach – o situáciách, keď musíte vynaložiť úsilie, niečo tvoriť, investovať čas a energiu. To je totiž ekvivalent učenia sa žiakov.
Koľkí z vás by bez akejkoľvek vonkajšej motivácie denne chodili do práce? Zdravo sa stravovali? Pravidelne cvičili? Pomáhali druhým? Opravovali veci doma? Čo z toho robíte výlučne preto, že vás baví samotný proces?
Ja milujem svoju prácu – a zároveň tam chodím aj pre výplatu. Koláče som po Vianociach obmedzil aj kvôli letnej bežeckej forme. A behám zas preto, že naháňam štatistiky v appke Strava. Doma opravím niečo až vtedy, keď sa zmení výraz tváre mojej manželky. Aj tento text píšem, lebo vy ho čítate. Po každom vydanom newsletteri sa pár ľudí odhlási z jeho odberu– doslova cítim, ako mi to nahlodáva motiváciu. Nerobte to!
Drvivú väčšinu vecí v živote robíme aspoň čiastočne vďaka vonkajšej motivácii. Prečo teda od žiakov v školách očakávame, že budú fungovať bez nej? Že sa zrazu začnú pravidelne učiť a dávať pozor na celých hodinách len preto, že si zamilujú samotné učenie sa?
Je to o to zvláštnejšie, že v škole sa žiaci musia učiť širokú paletu rôznorodých tém. Ale nikoho nebaví všetko. Ak by som dnes musel znova nastúpiť do školy, viem si predstaviť, že by som mal silnú vnútornú motiváciu pri učení sa ekonómie, evolučnej psychológie alebo antropológie. Keď som naposledy kontroloval štátny vzdelávací program, tieto témy netvorili veľkú časť štátneho kurikula. Ale bolo tam mnoho hodín chémie alebo fyziky. Lenže chemické vzorce a fyzikálne výpočty vo mne vyvolávajú stresovú reakciu „fight-flight-freeze“. A keďže zo školy sa nedá utiecť a nie je tam povolené sa biť, tak by mi ostávalo len urobiť to, čo robí množstvo detí – prepnúť sa do bdelej kómy.
Preto by možno školy mali žiakom ukázať, ako pracovať s vonkajšou motiváciou – kedy a ako ju využívať vo svoj prospech. Ja si napríklad skoro ráno beriem k notebooku horúcu kávu, aby sa mi ľahšie otváral prázdny Word. K čítaniu zobem orechy, k behu si pustím podcast. Tieto veci nerobím vždy a celý čas, ale často mi pomôžu sa rozbehnúť a potom to už ide aj bez nich.
A možno by mali školy aj experimentovať s vlastným systémom odmeňovania. Nemusí byť nutne finančný, ale mali by byť premyslený a založený na výskume. Tu sú štyri princípy, ktoré som načítal z literatúry.
Cení sa snaha, nie výsledok
V zásade existujú dva prístupy, za čo odmeňovať žiakov: buď za výsledok alebo za úsilie. To prvé znamená platiť za výstupy učenia sa v podobe vysokého počtu bodov z testov alebo dobrých známok. To druhé znamená odmeňovať vstupy – teda úsilie, napríklad pri vypĺňaní cvičení, čítaní kníh alebo riešení úloh.
Výskum skôr odporúča odmeňovať vstupy, teda úsilie. Dôvod je jednoduchý: ak začnete odmeňovať známky či výsledky testov, žiak musí najprv zistiť, čo všetko má robiť, aby ich zlepšil, a potom sa rozhodnúť investovať úsilie s neistým výsledkom. Výsledok totiž nemá plne vo svojich rukách – ovplyvňuje ho náhoda, náročnosť testu či spôsob hodnotenia učiteľa.
Naopak, ak odmeňujete konkrétne formy úsilia ako čítanie, riešenie úloh, precvičovanie, situácia je pre žiaka jasnejšia. Vie, že ak urobím X a Y, dostanem odmenu Z.
Dôležitá je však kontrola kvality. Ak by ste napríklad odmeňovali „prečítanie knihy“, špekulanti si vyberú tú najtenšiu a ani tú poriadne neprečítajú – len ju prelistujú, alebo si prečítajú zhrnutie. Preto je potrebné kvalitu overovať, napríklad krátkym kvízom s otázkami, ktoré bežné zhrnutia nezachytia, no žiak, ktorý knihu skutočne čítal, ich dokáže ľahko zodpovedať. Psychológovia hovoria o potrebe odmien „závislých od kvality“. Tie zároveň posilňujú pocit kompetencie: „zvládol som náročnú vec“. A práve pocit kompetencie je základom vnútornej motivácie.
Rovnako dôležité je neodmeňovať aktivity, ktoré žiaci robia radi, teda tie, pri ktorých už sú vnútorne motivovaní. To bola chyba prvých experimentov, ktoré odhalili vytláčací efekt – negatívny vplyv vonkajšej motivácie na vnútornú motiváciu.
Čím skôr, tým lepšie
Druhým zistením je, že na načasovaní a frekvencii odmien záleží.
Viaceré nové experimenty ukazujú, že okamžité odmeny zvyšujú radosť zo samotnej aktivity. Ľudia si totiž dobrý pocit z odmeny spoja s činnosťou, ktorá jej predchádzala. Tento mechanizmus – často vysvetľovaný prostredníctvom halo efektu – spôsobuje, že si danú aktivitu začnú viac užívať. Takto dokážu vonkajšie odmeny zvyšovať vnútornú motiváciu, čo je presný opak obáv starších výskumov. Navyše, tieto pozitívne efekty pretrvávajú aj po skončení odmeňovania.
Z tohto dôvodu sa odporúča, aby sa namiesto jednej veľkej odmeny niekde v ďalekej budúcnosti využívalo viacero malých, okamžitých odmien. Takto možno z mentálne náročných úloh urobiť relatívne príjemnú a zábavnú aktivitu, pri ktorej budú žiaci pravidelne zažívať „malé víťazstvá“. To je dôležité vzhľadom na vysokú časovú preferenciu detí. Tento princíp využívajú aj počítačové hry, ktoré obsahujú množstvo priebežných odmien, bodov a úspechov, čím udržiavajú hráčov motivovaných pokračovať.
Dôležitosť opakovaného odmeňovania ukázal napríklad známy experimentálny výskum, v ktorom dospelým ľuďom štyri týždne platili za pravidelné návštevy posilňovne. Počas tohto obdobia u účastníkov vzrástla frekvencia cvičenia – čo nie je prekvapujúce, keďže za to dostávali odmenu. Podstatné však je, že v cvičení pokračovali aj v nasledujúcich týždňoch po skončení platieb. Množstvo menších, okamžitých odmien im pomohlo vytvoriť zvyk, ktorý pretrval aj po ich zrušení. Platí to najmä pre ľudí, ktorí začínajú od nuly – malé odmeny im umožňujú zažiť prvé prínosy danej aktivity a postupne ju integrovať do svojho života.
Nie je pláca ako pláca
Tretím princípom je správne rámcovanie finančných odmien. Jedným z dôvodov, prečo môžu finančné odmeny podrývať vnútornú motiváciu, je to, že narúšajú „locus of control“, pocit kontroly nad vlastným konaním. Kontrolu preberá ten, kto systém odmien nastavuje. Nie je však finančná odmena ako finančná odmena. Rozhodujú detaily toho, ako je systém odmeňovania zarámcovaný.
Žijeme vo svete, kde pláci predchádza práca. Pracujeme, pretože sme finančne odmeňovaní. Ale asi uznáte, že nie všetky spôsoby odmeňovania majú rovnaký vplyv na motiváciu. Administratívny pracovník na úrade bude prežívať iný pocit kontroly nad svojou prácou ako podnikateľ, ktorý poskytuje služby zákazníkom na trhu. Obaja pracujú na základe „vonkajších odmien“, no prvý môže mať pocit, že je len pasívnym vykonávateľom pokynov, zatiaľ čo druhý sa cíti ako aktívny tvorca.
Tento rozdiel potvrdzujú aj výskumy. V jednom experimente sa ukázalo, že na spôsobe zarámcovania finančných odmien záleží. Ak sú prezentované ako nástroj rigidnej kontroly, ktorý vytvára tlak, majú negatívny vplyv na motiváciu. Ak sú však nastavené ako prejav uznania za prácu a ako informácia o kompetencii, dokážu podporovať pocit autonómie a posilňovať vnútornú motiváciu.
Dobre nastavený systém vonkajšej motivácie preto nepoužíva odmeny ako formu nátlaku či podplácania bez možnosti voľby. Naopak, ponecháva čo najviac prvkov v autonómii samotného žiaka: aké úlohy bude riešiť, v akom poradí, koľko odmien chce získať a ktoré si vyberie. V tomto majú finančné odmeny výhodu – deti si za ne môžu kúpiť to, po čom túžia. Dokážu byť teda vysoko personalizované.
Odstavenie
Efektívne využívanie vonkajšej motivácie by malo počítať s utlmujúcou fázou, počas ktorej bude čoraz väčšiu časť „práce“ preberať vnútorná motivácia.
Na začiatku môže byť napríklad užitočné odmeňovať za čítanie kníh deti, ktoré nechcú čítať a nikdy neprečítali celú knihu. Vďaka odmenám zažijú prvé úspechy, prečítajú prvé knihy a postupne môžu objaviť krásu sveta literatúry, užívať si nové poznatky, vytvoriť si návyk pravidelného čítania a zmeniť svoju identitu na „človeka, ktorý dokáže bez problémov prečítať knihu“. Túto transformáciu možno podporiť napríklad vytvorením čitateľského krúžku, v ktorom sa žiaci navzájom povzbudzujú. Z čítania sa tak stane norma – nový spôsob, ako získať uznanie a status v skupine.
Podstata spočíva v tom, že človek by mal postupne zmeniť dôvody, pre ktoré robí dané činnosti: od vonkajších podnetov, ktoré organizuje škola, k vnútorným alebo spoločenským motiváciám, ktoré vznikajú organicky. Psychológovia tento proces nazývajú internalizácia – človek sa začne vnímať ako „čitateľ“ a návyk sa stáva samoudržiavacím.
Vonkajšia motivácia a odmeňovanie by tak mali fungovať ako pomocné kolieska. Na začiatku pomôžu zažiť prvé úspechy a ich včasné odstránenie zabezpečí, aby sa z nich nestal invalidný vozík.
Záver
Tento text neberte ako volanie po tom, aby ministerstvo školstva nariadilo školám platiť žiakom za učenie sa. Berte ho skôr ako podnet na zamyslenie nad tým, ako by mohol vyzerať jeden z mnohých možných prístupov k motivovaniu žiakov.
Platenie za učenie môže fungovať ako vstupná brána do sveta vzdelávania. Ak žiak dostane odmenu za niečo, čo je náročné, v čom zatiaľ nevidí okamžitý zmysel a čo by inak nerobil, zvyšuje sa šanca, že to aspoň vyskúša. Môže zažiť prvé úspechy, začať sa zlepšovať, vytvoriť si zárodky nových návykov a možno v tom napokon nájde aj zaľúbenie. A možno nie. Ale aká je alternatíva? Pre mnohé deti žiadna.
Školy spravidla nemajú premyslenú filozofiu motivovania žiakov, nieto ešte prepracovaný systém ako a čo robiť, aby ich žiaci zvládali každý deň 5-6 hodín prekonávať odpor. Nie je to zvláštne? Všetci dospelí v škole tam chodia (aj) preto, že im každý mesiac cinkne výplata. Ale od všetkých nedospelých ľudí očakávame, že tam budú chodiť a učiť sa preto, lebo… sami musia chcieť… veď to robia pre seba…
Cvičenie pre čitateľov: Skúste sa na základe opísaného výskumu zamyslieť, prečo najrozšírenejší spôsob odmeňovania na našich školách – známky – nefunguje optimálne.
