Deravá talianska čižma

Martin Vlachynský sa pre magazín Týždeň vyjadril k aktuálnej situácii v Taliansku. 11.6.2018.

Kalábria je na prvý pohľad raj. Je tu pokoj, príroda vyzerá ako z fotiek, ktoré netreba upravovať, ľudia sú srdeční a život plynie ležérnym tempom. Tých pohľadov treba viac, aby ste si uvedomili, že tu dole do talianskej čižmy zateká. Aby bolo jasné, do talianskej čižmy, tej, ktorú vidíme na mape, tečú problémy zo všetkých strán. Ale najmä tu dolu na juhu je veľká diera. „Bez kontaktov s tými správnymi ľuďmi tu nič nevybavíte, nekúpite dom, neprihlásite auto,“ vypočítava sprievodkyňa, ktorá v Kalábrii žije a pracuje už roky. Svoje meno radšej uviesť nechce a ani sa jej nedivíme. Aj keď príbehy, ktoré rozpráva turistom, sú hladké a hrejivé ako miestne pláže, ale inak je tu realita tvrdá.

„O všetkom vie miestna mafia a za všetko si dáva platiť,“ pokračuje energická pani, ktorá turistom poskytuje výstižný výklad miestnych dejín aj súčasnosti. Na otázku, ako to berú miestni, krčí plecami. „Zvykli si. A dobre poznajú miesta, kam sa radšej neodporúča chodiť, a ľudí, ktorých nesmú nahnevať.“ Vzápätí stíšeným hlasom dodáva, že aj ten zdanlivý pokoj, ktorý v Kalábrii obostiera turistov, je draho vykúpený. Lebo drobná kriminalita, napríklad okrádanie platiacich návštevníkov, sa tu nepestuje, ale iba vďaka tomu, že mafia si príjmy z cestovného ruchu pre región cení. Zle by dopadol miestny obyvateľ, ktorý by si zmyslel, že turistu okradne. Turista sa predsa musí vrátiť, hoci aj každý rok. A to by sotva spravil, keby ho v Kalábrii ozbíjali.

To, že mafia „chráni“, čiže zbíja miestnych prevádzkovateľov kaviarní či obchodov, je súčasťou systému. Dokonca aj situáciu s migrantmi dokázala miestna mafia dlho viac-menej kontrolovať – vlastnými metódami. „Tu sme mali migrantov pravidelne celé roky predtým, ako sa o nich začala konečne zaujímať Európska únia,“ krčí sprievodkyňa plecami. Väčšinou šlo o Afričanov, mafia s nimi spravila poriadok a oni zistili, v ktorých miestach je lepšie sa nevyskytovať. Odvrátenou stranou kalábrijského pokoja je aj chudoba: ošumelé domy na námestiach dediniek, jednoducho oblečení ľudia – v Taliansku, kde je láska ku kvalitnému textilu azda vrodená a kde aj stredná vrstva nosieva štýlové odevy od návrhárov. Otlčené autá – v Taliansku, kde je značka štvorkolesového miláčika rodinným erbom. A k tomu nedokončené budovy, viadukty, autostrády. Mafia, sivočierna ekonomika, zamestnanosť na akej-takej úrovni len v čase turistickej sezóny, chýbajúca infraštruktúra a aj tá, ktorá nechýba, je prežratá korupciou. Jedným slovom, Kalábria. „Prekrásny kút,“ uzatvára sprievodkyňa. „Ale nežije sa tu ľahko.“ Z Kalábrie odchádzajú mladí tak, ako to poznáme aj u nás – čo šikovnejší alebo menej ochotní zohnúť chrbát, utekajú na sever.

Pyrrhovo víťazstvo populistov

Bieda talianskeho juhu bola veľmi dlho čisto regionálnym fenoménom, ktorý Európa zaznamenávala nanajvýš ako miestnu zvláštnosť počas dovoleniek. Dnes však patrí k podstatným príčinám, pre ktoré sa celé Taliansko po parlamentných voľbách ocitlo v pasci. V týchto voľbách totiž zvíťazili dva subjekty, ktoré Wall Street Journal označil za najväčšie antiestablišmentové hnutie v západnej Európe: protestné Hnutie piatich hviezd a protiimigračná a euroskeptická Liga – vyhrali vďaka dezilúziám a zúfalstvu Talianov. Paradoxne aj tých z bohatého severu, aj tých z chudobnej Kalábrie či Sicílie. A tak dnes problémy Talianov, ktoré Európa nedokázala vnímať, vyvolávajú obavy o osud eurozóny aj celej Európskej únie. V tejto súvislosti komicky vyzneli výdychy investorov a úľava strážcov európskych finančných trhov, keď sa na prelome mája a júna dozvedeli, že v Taliansku napokon predčasné voľby nebudú. Najviac sa totiž obávali (v tomto prípade opodstatnene), že opakované hlasovanie o zložení parlamentu by sa rovno mohlo zmeniť na referendum o zotrvaní krajiny v eurozóne – a s nepredvídateľným výsledkom. Napätie mierne poľavilo, no len do momentu, keď si všetci lepšie prečítali volebný program nového populistického vládneho dua. Najmä časť o plánovaných rozpočtových výdavkoch: je to množstvo iracionálnych sľubov, ktoré nemá kto zaplatiť. Ako sa vlastne Taliani dostali do roly tých, ktorí otriasajú Európskou úniou?

Kríza eura

Spomeňme si na krízu eura a na to, ako dlho a bolestne sme sa z nej dostávali. Je isté, že ekonomické ťažkosti, ktorým Taliansko v súčasnosti čelí, nevznikli zo dňa na deň. Do veľkej miery – okrem dávnejších dejín krajiny – tieto ťažkosti spôsobila aj kríza eura. Áno, tá kríza, na ktorú starý kontinent už akoby zabudol. Alebo mu ju prekryli krízy nové: imigrácia, hybridná vojna s Ruskom, naťahovačky s Američanmi o clá, obavy z vývoja v Sýrii, v Iráne. Lenže pozor, kríza eura nikam neodišla, ani neodznela do stratena. Jej echo cítiť dodnes, a to najmä na ťažko sa zviechajúcom juhu Európy, teda v Grécku, v Španielsku – a v Taliansku. Nebyť krízy eura, triumf populistov by sa bol sotva odohral, alebo aspoň nie v takom rozsahu. Talianska ekonomika je dnes ešte stále takmer o šesť percent menšia ako pred krízou eura a od tejto krízy poriadne nerastie. Najhoršie sú na tom mladí ľudia – buď sú nezamestnaní, alebo sú im dostupné najmä krátkodobé pracovné kontrakty. Strácajú pocit, že ešte majú perspektívu, s každým rokom im odchádza nádej na kariérny rast a nejednému aj nádej na založenie rodiny. Lebo banka vám sotva poskytne hypotéku na bývanie, ak sa nemôžete preukázať dlhodobou pracovnou zmluvou a slušným príjmom. Práve mladí patria k skupinám obyvateľstva, ktoré sa dajú ľahko znechutiť a presvedčiť, aby odovzdali hlas populistom. Majú totiž pocit, že im ide o budúcnosť. Navyše stále platí, že ekonomické nožnice medzi dvoma polovicami Apeninského polostrova sa roztvárajú. Pretrváva rozdelenie na čoraz bohatší sever a čoraz chudobnejší juh. Dravý sever úrovňou ekonomiky pripomína skôr Švajčiarsko či Nemecko a dlhodobo sa vzďaľuje od horúcej, zdanlivo ospalej Kalábrie a Sicílie. Kríza eura osobitne tvrdo spustošila najmä regióny ležiace južne od Neapola. Hľadať si v týchto dňoch prácu v Miláne a v nejakom mestečku v Apúlii je asi taký veľký rozdiel, ako chcieť sa zamestnať najskôr v Bratislave a potom v Rimavskej Sobote. Zatiaľ čo pod Alpami dosahuje miera nezamestnanosti optimistické jednociferné čísla, na juhu, pri pobreží Iónskeho mora, nezamestnanosť neraz atakuje aj hranicu 30 percent. „V Taliansku je ten rozdiel navyše aj historický, kultúrny či politický, čo ďalej prehlbuje rozdiely,“ vysvetľuje Martin Vlachynský, ekonomický analytik z INESS-u. Nedá sa povedať, že by sa nikto nepokúšal trhlinu medzi juhom a severom zaceliť. Nie je to však jednoduché. „Riešiť tento problém transfermi financií nie je účinné a jeden súbor pravidiel nemusí sedieť celej krajine,“ hovorí Vlachynský. Naliať peniaze niekam nestačí. Najmä keď napríklad v takej Kalábrii si z nich ihneď zoberie miestna mafia. Takže kým inde v Európskej únii krajiny ekonomicky rastú a darí sa im znižovať nezamestnanosť, v Taliansku je to dnes naopak. Pocit chudoby, neistoty, strach z budúcnosti – to je živná pôda populistov. Na severe, ktorý je bohatší, sa k tomu pridáva strach z imigrantov či neochota deliť sa s nimi o časť ťažko zarobených peňazí. Nie je vôbec náhoda, že v regiónoch, kde mala Liga obrovský úspech, teda tých severnejších, žije aj veľké percento prisťahovalcov. Najmä tam znela predvolebná mantra Ligy: „Predovšetkým sa musíme postarať o svojich ľudí, až potom o prišelcov!“ V krajine, kde sa od roku 2000 strojnásobil počet cudzincov, padajú podobné heslá na úrodnú pôdu. Ale opäť treba zdôrazniť, že nebyť krízy eura, tak by sa imigračná vlna nestretla na juhu Európy s takým radikalizovaným prostredím – s prostredím, kde panujú obavy o živobytie a kde už ľudia nevedia, koho a čo za svoje ťažkosti viniť – či samo euro alebo jeho večné zachraňovanie, a či úsporné opatrenia naordinované z Bruselu ako liek na krízu. Takto zosilneli populisti – vďaka odvážnemu prísľubu, že definitívne zbavia ľudí pocitov nedostatku a neistoty. Hlásnou trúbou ukrivdenej a prehliadanej južnej polovice Talianska sa stalo Hnutie piatich hviezd, strana, ktorá sa označuje za bojovníka proti súčasnému systému. A nacionalistická Liga, pôvodne subjekt, ktorý brojil za odtrhnutie najvyspelejšej časti krajiny od zvyšku Talianska, si našla mohutnú podporu na bohatom severe. Tam je, napokon, voličsky ukotvená už roky. Problémy, ktorým Taliansko dlhodobo čelí, populistom nahrali. Nie div. Náročné a nepopulárne reformy jednoducho prestali Talianov baviť. Občania sú čoraz nedočkavejší. Úsporné opatrenia už nepokladajú za trpkú pilulku, ale za samu chorobu. Chcú sa preto vydať opačným smerom. Populisti nepočítajú s tým, že ich divoké a nezodpovedné rozpočtové plány môžu položiť ekonomiku jednej z najdôležitejších krajín Európy na kolená.

Nedá sa zachrániť, nesmie zlyhať

Taliansko je približne desaťkrát väčšou ekonomikou ako Grécko, aj preto na prípadný krach Ríma neexistuje zatiaľ v Európskej únii adekvátna záchranná akcia. „Ide o krajinu, ktorá je príliš veľká na to, aby sme ju nechali padnúť, no súčasne je aj príliš veľká na to, aby sme ju v prípade potreby dokázali zachrániť,“ tvrdí analytik Nadácie F. A.Hayeka Tomáš Púchly. Taliansko jednoducho nesmie zlyhať. Pád takého významného hráča by existenčne zasiahol aj zvyšné štáty Európskej únie, ako v analýze pre denník The Washington Post pripomenul ekonomický komentátor Matt O’Brien. Taliansko je nielen zakladajúcim členom Únie, ale aj treťou najväčšou ekonomikou eurozóny, pričom zodpovedá za vyše 15 percent jej HDP. Zároveň je však s dlhom 132 percent HDP druhou najzadlženejšou krajinou – hneď po Grécku. Pre túto skutočnosť musela minulá talianska vláda škrtať a šetriť.

„Talianska ekonomika však stále rastie mizerne pomaly, takže predkrízovú úroveň podľa prognóz Medzinárodného menového fondu nedosiahne skôr ako v roku 2022,“ doplňuje Púchly. Okrem vysokého dlhu a neschopnosti politikov dostať ho pod kontrolu je podľa analytika Martina Vlachynského pre Taliansko brzdou aj prebujnená byrokracia a zlý bankový systém. Ten je nezdravo napojený na skorumpovanú regionálnu politiku, kde sa úvery rozdávajú spriateleným kumpánom, samozrejme, bez záruky. To si priam žiada nejakého tribúna ľudu, ktorý by rozpútal kampaň za očistenie verejného života. Ale kto to bude? Do tejto roly sa napasoval Talianom dosiaľ pomerne neznámy akademik a právnik, dnes premiér Giuseppe Conte. Vystupuje ako bojovník proti korupcii, zbytočným zákonom a byrokratickej záťaži. No od lídrov koaličných strán dostal jasné zadanie: naoko urobiť všetko na zníženie štátneho dlhu, ale celkom iným spôsobom, ako doterajšími úspornými opatreniami z dielne Európskej únie. Niečo zo svojich plánov už zverejnil, tie však, mierne povedané, nie sú bez rizika. V čom spočíva konkrétne nebezpečenstvo avizovaných plánov novej talianskej vlády?

Všetky cesty vedú k bankrotu?

V tom, že sú ťažko uskutočniteľné, ak nechcú Taliansko stiahnuť ešte hlbšie do pasce dlhov a nefunkčnosti. Síce je nateraz jasné, že koalícia Ligy a Hnutia piatich hviezd z eurozóny odísť nechce, ale napriek tomu budú mať na budúce rozhodovanie vlády nemalý vplyv aj ľudia otvorene vystupujúci proti euru či samotnej politike Bruselu. Príkladom sú postoje euroskeptického ekonóma Paola Savona. U talianskeho prezidenta Sergia Mattarellu nepochodil ako kandidát na ministra financií, no ako minister pre európske záležitosti už nikomu neprekáža. Talianski populisti, ktorí radi spolupracujú napríklad aj s českou stranou Sloboda a priama demokracia Tomia Okamuru, sa teda z Európskej únie odhlasovať nechcú – údajne. Po novom však avizovali, že sa chystajú zreformovať eurozónu zvnútra. Vychádzajú najmä z verejnej mienky, pretože medzi Talianmi podľa prieskumov stále prevláda pozitívny názor na spoločnú európsku menu. Úspory Talianov by navyše s prechodom späť na líru výrazne stratili na hodnote, samotný štát by si zase na trhoch požičiaval oveľa drahšie ako doteraz. Nová talianska vláda sa chce preto sústrediť na iné témy. K tým témam patrí aj snaha zaviesť univerzálny základný príjem aj rovnú daň a súčasne znížiť vek odchodu do dôchodku. Mimochodom, zaujímavý mix opatrení: to prvé je čisto ľavicové, ktoré dnes opatrne preberajú aj niektorí stredoví liberáli, to druhé je ako vystrihnuté z receptov pravicovejších liberálov, a to tretie? Čistý populizmus. Vízie za desiatky miliárd eur a veľkorysé sľuby okamžitého zlepšenia sociálnej situácie však neberú ohľad na realitu: gigantický štátny dlh ani úsporné opatrenia. A tak môžu spôsobiť Taliansku ďalšie ekonomické problémy. Minimálne môžu Talianov vyjsť pekne draho. „Nechcem však predbiehať, aj grécka Koalícia radikálnej ľavice – SYRIZA mala najskôr silné reči, a potom stíchla, ale prípadné problémy Talianska by, samozrejme, mali globálny dosah. Násobne väčší ako Grécko,“ upozorňuje Vlachynský z INESS-u. Hlavným predvolebným sľubom, a teraz už aj vlajkovou loďou vládneho programu, ktorý prednedávnom zverejnil denník La Stampa, je garantovaný základný príjem pre chudobnejších Talianov. Ako by to vyzeralo v praxi? Príjem by predstavoval 780 eur a mali by ho získať ľudia v núdzi len za predpokladu, že si budú aktívne hľadať prácu. Na realizáciu tohto nápadu chce z postu ministra práce a hospodárskeho rozvoja osobne dohliadať šéf Hnutia piatich hviezd Luigi di Maio. Analytici washingtonského Petersonovho inštitútu pre medzinárodnú ekonomiku odhadli cenu takéhoto opatrenia až na 17 miliárd eur. A hoci idea spravodlivého sociálneho systému a riešenia chudoby podľa Tomáša Púchleho z Nadácie F. A. Hayeka spája ľavičiarov aj pravičiarov, podobná koncepcia je voľbou medzi extrémami. „Takýto systém je nevyhnutne príliš skúpy alebo príliš nákladný. Vo výsledku je teda otázne, či má takáto reforma vôbec zmysel,“ uzatvára Púchly. Nacionalistická Liga si zase pre zmenu spomedzi volebných plánov obzvlášť potrpí na rovnú daň. V praxi by však mala mať takáto daň dve sadzby, a to buď 15 alebo 20 percent. Rovná daň je v princípe dobré opatrenie, sú krajiny, kde bola cestou k zlepšeniu prosperity. Ale je diskutabilné, či je pre Taliansko v súčasnej situácii realizovateľná. Podľa odhadovaných výpočtov Petersonovho inštitútu by to bol pekne drahý špás: zavedenie rovnej dane by stálo nového ministra financií Giovanniho Triu približne 50 miliárd eur. Ide teda o najdrahší plán z volebného programu. Vládnym populistom sa nepáči ani to, že by od roku 2019 mali ísť Taliani do penzie až po dosiahnutí 67. roku života. Súčasnú dôchodkovú reformu chcú nahradiť novou, pri ktorej má súčet veku a počtu odrobených rokov dosahovať číslo sto. Ak teda niekto počas života odrobil napríklad 40 rokov, mohol by ísť do penzie už v šesťdesiatke. Pekné – ale drahé. Najmä v kontexte demografického vývoja. Celkovo by, podľa odhadov rozličných ekonómov, mohli smelé plány novej talianskej vlády stáť viac ako 125 miliárd eur. Ale prečo vo vládnom programe podrobnejšie nevysvetlili, ako chcú všetky výdavky financovať? A je toho ešte viac, čo Rím zatiaľ nevysvetlil. Jednu znepokojujúcu dymovú clonu však už vyslal. Namiesto kľúčových a štrukturálnych reforiem posielajú populisti Taliansko na cestu sociálnych balíčkov. Ozaj, nepripomína vám to niečo? Diery, do ktorých tečú problémy, sa zjavne v rôznych kútoch na svete plátajú rovnako populisticky – bez ohľadu na to, či je tou rozodratou obuvou slovenský krpec alebo talianska čižma.

Matúš Dávid, Marína Gálisová, Týždeň, 11.06.2018