Hra o fiškálnu budúcnosť Európy

Hospodárske noviny uverejnili komentár Martina Vlachynského. 31. 12. 2018.

Koniec roka priniesol aj koniec jednej éry. Skončilo sa kvantitatívne uvoľňovanie pod taktovkou Európskej centrálnej banky. Aspoň tak znie oficiálny príbeh. Lepší termín by však znel „prerušilo sa“. ECB síce prestáva nakupovať nové aktíva, ale príjmy zo splatných dlhopisov, ktoré má vo svojom držaní, reinvestuje. Súvaha Európskej centrálnej banky sa tak zmenšovať nebude. Úplne nezmenená ostáva úroková miera, ktorá je aj 10 rokov od krízy na vysoko neštandardnej nule. V tom istom období americký Fed dolárovú úrokovú mieru opäť zdvihol. Hoci so sadzbou v pásme 2,25 až 2,5 percenta reálny úrok vďaka inflácii ostáva nulový, monetárne nožnice medzi USA a eurozónou sa ďalej roztvárajú. Napriek silným rečiam politikov pri nedávnom 10-ročnom výročí krízy, v eurozóne ani zďaleka nepanuje fiškálne sebavedomie. Inými slovami, prepotrebný prítok financií do pokladníc európskych financmajstrov by bez výdatnej pomoci ECB mohol mať problémy. Ako napríklad v lete 2012, keď výnosy na talianskych 10-ročných dlhopisoch dosiahli sedem percent a hrozilo, že „grécka“ kríza dostane úplne inú príchuť. ECB cez kvantitatívne uvoľňovanie skupovala viac dlhopisov, než členské štáty stíhali vydávať. Po výnosoch hladní investori by tak v najbližšom období mali výpadok kvantitatívneho uvoľňovania vynahradiť. Bude ich treba. Kým Brusel cepoval novú taliansku vládu za rozpočet, pod nosom sa mu rozhorel ešte väčší problém – francúzsky rozpočet. A tak kým sa frflajúci Taliani predsa len nechali nahovoriť, aby aspoň na papieri znížili rozpočtový deficit na rok 2019 z 2,4 percenta na 2,04 percenta, tak francúzsky deficit v plameňoch protestov narástol z 2,8 percenta na dych berúcich 3,5 percenta HDP. Áno, bavíme sa o druhej najväčšej ekonomike eurozóny. Protesty žltých viest boli možno násilné, ale nijako závratne masové. V „najlepší“ víkend vyrazil do ulíc celého Francúzska slovenský ekvivalent (pri prepočte cez počet obyvateľov) 25-tisíc demonštrantov. O to viac zaráža bezmocnosť francúzskej vlády odpovedať inak ako kapituláciou. S odchodom Británie a so slabnutím nemeckej kancelárky Angely Merkelovej sa z Francúzska môže stať líder eurozóny a celej Európskej únie. Líder, ktorý nie že nedokáže ísť príkladom v dodržiavaní pravidiel, ale je priam symbolom ich bezzubosti. Ukončením kvantitatívneho uvoľňovania sa už trocha nudná hra s rozpočtami môže stať v roku 2019 o niečo zaujímavejšou. Dokáže Európa investorov presvedčiť, že kríza sa už skončila?